SME
Štvrtok, 27. február, 2020 | Meniny má Alexander
ROZHOVOR

Dekan Drondzek: Obdivujem Boha, že má so mnou trpezlivosť

Prešovský dekan Jozef Dronzek oslávil v týchto dňoch 25. výročie svojej kňazskej služby. Konzervatívnemu webu pri tejto príležitosti poskytol rozhovor.

Dekan Drondzek svätí kahanec.Dekan Drondzek svätí kahanec.(Zdroj: Michal Frank)

V manželstve je 25. výročie strieborná svadba. Väčšinou to s jubilujúcimi oslavuje najbližšia rodina s priateľmi. Svojich blízkych, vrátane spolužiakov z teológie, si na svoju jubilejnú svätú omšu prizval aj prešovský dekan Jozef Dronzek. My sme sa s ním o jeho kňazských začiatkoch porozprávali.

Kedy prvýkrát vo vás skrsla myšlienka, že chcete byť kňazom?

- Ak veríme, že povolanie je od samého Krista, (neznamená to však, že si človek sám pre seba nemôže povedať, že som povolaný, potom je však samozvaný ) tak je počiatok môjho povolania (ak nie som tiež samozvaný ) pre mňa tajomný.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ťažko zadefinovať časové vymedzenie. Také vážne uvažovanie bolo na gymnáziu a druhé ešte vážnejšie na Základnej vojenskej službe v Ostrave nad Ohří, blízko Karlových Varov. Ale musím povedať, že sa moja skúsenosť po tých rokoch nezmenila: denno-denne o svojom kňazstve rozmýšľam a denno-denne sa nanovo rozhodujem. Denno-denne prosím Pána v pokore, ak som sa v niečom nerozhodol pre neho o zmilovanie a jeho milosrdenstvo. Kňazstvo je určite dar a tajomstvo. Alebo ináč,dobrodružstvo svätého Boha so mnou hriešnikom.

Stať sa kňazom, nie je určite ľahké. V kom ste našli najväčšiu oporu?

- V tej duchovnej rovine ma najviac podporovala moja najbližšia rodina, rodičia a súrodenci, babka, potom rodná obec a farnosť. Tí má dodnes podporujú svojimi modlitbami, za čo im patrí veľké Pán Boh zaplať. Rodičia nechávali rozhodnutie na mne, veď som nastupoval na fakultu až po gymnáziu a dvojročnej vojenskej službe, teda som bol dospelý a samostatný. Rodičia prijali moje rozhodnutie, nemám v pamäti niečo negatívne.

Môžete si zaspomínať aj na staré zlaté vysokoškolské časy?

- Začínal som na Univerzite Komenského (UK) Bratislava - Teologickej fakulte a dokončil som na Spišskej Kapitule, tiež to ešte bola UK Bratislava. Potom som si robil ďalšie filozofické štúdiá v Krakove na vtedajšom PAT (Pápežská akadémia teologická ) a filozofické štúdiá som dokončil vedeckým titulom PhD na Filozofickej fakulte v Bratislave na UK pod vedením profesorky Zlatice Plašienkovej, veľmi vzácnej osoby. Veľmi rád si na toto obdobie spomínam, boli to krásne časy, aj keď náročné na čas, cestovanie a štúdium.

Na škole bolo super, ale realita je o niečom inom. Vy ste začínali v Michalovciach. Po roku ste už boli farárom v Zalužiciach. Ako si na to spomínate?

- Áno, spravoval som aj farnosť Remetské Hámre. Potom prišiel Trebišov a teraz Prešov. Spomienky? Roky deväťdesiate boli rokmi eufórie, nadšenia zo slobody, aj tej náboženskej. Pamätám si, že bolo osemsto birmovancov a stovka dospelých na krst, opravoval som kostoly, staval fary… Okrem toho pribudli štúdiá filozofie a prednášky na fakulte. Nemal som žiadny voľný čas. Ale neznamená to, že teraz je pastorácia bez eufórie a radosti. Pán nám dáva okamihy pre posilu a ukazuje, že všetko má zmysel. Každá doba má svoje a ja nerád hovorím : “Kedysi to bolo tak a tak …”

Opravovali ste kostoly, stavali fary, ale popritom ste pracovali aj na sebe, neustálym študovaním. Aký podľa vás by mal byť kňaz?

- Moja osobná skúsenosť mi jasne hovorí: Kňaz bez kríža neexistuje. Teda pochopiť a prijať, že ťarcha kríža patrí k podstate kňazstva. Kňaz, ktorý uteká pred krížom, zahynie. Kristus prijal kríž a je to náš Majster, netreba sa od neho odťahovať. Môže mať všelijakú podobu.

Aké sú podľa vás vaše plusy a v čom by ste sa chceli zdokonaliť ako kňaz?

- Plusy? Skôr mínusy. Som prvý z hriešnikov a svoje hriechy mám stále pred sebou. Nemám sa čím chváliť len, ako hovorí sv. Pavol, svojimi slabosťami. Celý život zápasím so sebou a obdivujem Boha, že má so mnou trpezlivosť.

V Prešove ste už niekoľko rokov dekanom. Je to veľká farnosť. Ako sa vám pracuje s toľkými hriešnikmi (úsmev)?

- Ďakujem Bohu za každého kaplána, laika, veriaceho, ktorého stretávam v tejto farnosti. Od každého sa niečo môžem naučiť a svojím spôsobom mi mnohí pomáhajú. Potom sa práca a povinnosti nezdajú také ťažké.

Po 25-tich rokoch už máte dosť skúseností. Mohli by ste dať nejaké odporúčanie aj mladým, ktorí rozmýšľajú nad duchovným povolaním?

- To, čo som už povedal: „Dajte sa do Božích rúk a zažijete nádherné dobrodružstvo so svätým Bohom. Zažijete kopec radosti aj smútku, pokoja aj nervozity, nádeje i sklamania. Ale má to zmysel.Veď Boh je krása, pravda, dobro ale predovšetkým láska.“

Najčítanejšie články