Štvrť milióna ľudí na nedeľnej letenskej demonštrácii je impozantné číslo a nepochybne silná správa o situácii v českej politike. Otázkou však je, aký je skutočný obsah tejto správy, píše Jiří Weigl z Inštitútu Václava Klausa.
U väčšiny komentárov, ktoré sa ňou zaoberajú, je želanie otcom myšlienky, a tak jasajú nad prebudením občianskeho sektora a jeho aktivity a nadšene konštruujú paralely s novembrom 1989. Ignorujú však úplne rozdielnu situáciu vtedy a teraz.
V roku 1989 existoval v spoločnosti jednoznačný konsenzus o neudržateľnosti totalitného režimu a zdieľala ho aj veľká väčšina vtedajších členov KSČ. Masové demonštrácie na Letnej túto jednotu manifestovali.
Dnes v českej spoločnosti žiadna taká jednota neexistuje, píše Weigl. Naopak, spoločnosť je rozdelená hlbokou a rozširujúcou sa názorovou priekopou na dve približne rovnaké polovice obdobne, ako je to dnes v USA a väčšine krajín Západnej Európy.
Koniec dialógu?
Tá konzervatívna, skôr staršia a skôr vidiecka, je u nás (v ČR - pozn. red.) o málo silnejšia a vo voľbách aj volebných prieskumoch v posledných rokoch pravidelne poráža menšiu polovicu mladších voličov z väčších miest ochotnú preberať ľavicovú pokrokársku ideológiu, ktorá je k nám masívne tlačená zo Západu.
Tieto polovice sa sebe stále viac vzďaľujú a prestávajú sa počúvať a rešpektovať.
Pre jednu polovicu je stále neznesiteľnejší spôsob, akým svoje funkcie vykonávajú premiér a prezident, ktorí disponujú silnými mandátmi z volieb a podľa celoštátnych prieskumov zaujímajú popredné miesta na rebríčkoch popularity politikov.
Pre druhú, tu stále ešte väčšiu časť občanov, je čoraz neprijatelnejšia hystéria pokrokárov a ich snaha vnucovať svoje fantasmagorie celej spoločnosti neustálymi zákazmi a obmedzeniami.
Nadšenie nad údajnou aktivizáciou občianskej spoločnosti preto nie je na mieste. Nezabúdajme, že sa nachádzame mesiac po európskych voľbách, ktoré opäť s veľkou prevahou vyhralo hnutie ANO premiéra Babiša.
Rezignácia na demokratické mechanizmy
Skutočnosť, že pokrokárska strana bola nútená uchýliť sa k organizovaniu masových demonštrácií a prestala sa spoliehať na parlamentnú opozíciu alebo budúce voľby, nie je dobrou správou.
Ak v politicky rozdelenej krajine po voľbách jeden tábor začína rezignovať na štandardné politické mechanizmy a utieka sa k pouličným demonštráciám a mimo parlamentnému nátlaku, je to varujúci vývoj pre budúcnosť našej krajiny.
Súčasne sú dnešné demonštrácie vysvedčením tragickej neschopnosti pre súčasnú parlamentnú opozíciu, ktorá nielenže nie je schopná v parlamente nič presadiť, ale prestáva voliča vôbec zaujímať. Zorganizovať pod ich hlavičkou podobný protest by bolo beznádejné.
Nie, toto nebude nový November
Organizátori demonštrácií a ich nová autorita, kredit a možné politické ambície budú pre súčasné opozičné strany veľkou konkurenciou. Zo všetkých týchto dôvodov sa masové demonštrácie priaznivcov jedného tábora nemôžu stať katarziou politickej krízy, ako to bolo v roku 1989.
Babišovi a Zemanovi voliči necítia potrebu demonštrovať, ale kampaň proti nim ich odpudzuje a zjednocuje. Nahráva tomu aj dobrá ekonomická situácia našej krajiny a relatívna spokojnosť ľudí, zdôrazňuje Weigl.
Preto požiadavky letenských demonštrantov zostanú nepochybne prepočuté. U niektorých v to musíme aspoň dúfať.
Napríklad volanie na demonštrácii po neobmedzenej moci prokurátorov ako hlavnej garancii demokracie patrí k skutočným perlám absurdity a bizarnosti tohto začínajúceho sa horúceho leta.
Obávam sa však, že jeseň bude ďaleko horšia. Bohužiaľ, ocitáme sa na šikmej ploche politického napätia a nestability, uzatvára Jiří Weigl z Inštitútu Václava Klausa.
