Novou predsedníčkou Európskej komisie sa teda nakoniec stala nie príliš úspešná nemecká spolková ministerka obrany Ursula von der Leyenová.
Má reprezentovať EPP, Európsku ľudovú stranu, nominálne konzervatívne politické zoskupenie. Nebyť tejto poznámky v životopise, nemali by sme to ako spoznať.
Jej program pre budúcich päť rokov má konzervatívnych prvkov len málo. Pôsobí dojmom, že ho napísali skôr u zelených: uhlíková neutralita, klimatická banka a gender, gender, gender.
Iróniou osudu je, že ani po tejto snahe o podlizovanie sa zelenej frakcii EP pre Ursulu von der Leyen ich poslanci zrejme nehlasovali.
Cez cieľovú laťku ju preniesli hlasy skutočne konzervatívnej poľskej strany PiS, ktorá sa s týmto programom skoro iste nestotožňuje. Jedným z dôvodov môže byť skutočnosť, že na nejaké reálne presadzovanie tohto programu ani PiS, ani ďalšie pravicové strany neveria.
Nová predsedníčka EK si so sebou z Nemecka rozhodne neprináša povesť novej "železnej lady", naopak, jej signatúrou na ministerstve obrany bolo, že nechávala veciam voľný priebeh a podriadeným voľnú ruku. Navyše, v novom Európskom parlamente neexistuje žiadna jasná väčšina, ktorá by si priala posunúť EÚ určitým smerom.
Osobne očakávam päť rokov relatívnej stagnácie sprevádzané intenzívnejšími konfliktmi v Rade, ktoré však k ničomu nepovedú.
To mi toľko nevadí. Ale vadí mi, ako sa vyprázdnenosť pojmu "konzervativizmus" preniesla týmto veľkým skokom z merkelovskej CDU, ktorá je v praxi dávno skôr stranou neurčito ľavého stredu, do Bruselu.
Ak ste konzervatívec klasického strihu, nemá vôbec zmysel uvažovať o pani von der Leyenovej ako o svojom politickom spojencovi.
Marian Kechlibar je publicista, zakladateľ stránky kechlibar.net.
