SME
Pondelok, 23. september, 2019 | Meniny má Zdenka
NÁZORY

Neustály vreskot ľavičiarov prináša éru politikov s hrošou kožou

Ak je všetko škandál, nič už potom nie je ozajstný škandál.

Ilustračné foto.Ilustračné foto.(Zdroj: fotolia)

Ak je všetko škandál, nič nie je škandál, začína svoju úvahu o pomeroch v politike komentátor Marian Kechlibar v článku Éra hroších koží uverejnenom na svojej stránke kechlibar.net.

Nový britský premiér Boris Johnson je typom politika, po ktorom akosi všetko stečie. Hoci v priebehu posledného mesiaca vyvinuli niektoré médiá mimoriadne úsilie, aby zdokumentovali a publikovali všetko, čo by mu mohlo poškodiť povesť, na výsledok internej straníckej voľby predsedu to vplyv nemalo.

Veľa ľudí si všíma podobnosti s politickou kariérou Donalda Trumpa. Ten za sebou po každom svojom komentári na Twitteri zanecháva šalejúce pandemónium besných hlasov, bez toho, aby mu to u voličov nejako uškodilo - jeho popularita je od nástupu do úradu nápadne stabilná a pohybuje sa už dva a pol roka v úzkom pásme medzi 40 a 45 percentami.

Článok pokračuje pod video reklamou

Nepovažujem to za náhodu, ale za logický dôsledok hysterizácie spoločnosti, spôsobené práve vládou jačiacich aktivistov na sociálnych sieťach, vysvetľuje Kechlibar. A skutočnosťou, že ich ideológia sa pozvoľna prelieva do väčších a mainstreamovejších médií.

Videné "woke" optikou sa v škandál dá pretaviť úplne čokoľvek. Ani vlastní spojenci nie sú pritom ušetrení.

Jeden ironický príklad z mnohých: nemecká hudobná skupina Feine Sahne Fischfillet je v podstate Antifa na javisku, natoľko prerastená s radikálnou ľavicovou scénou, že ju vo svojej správe spomenula aj nemecká kontrarozviedka (hlavným dôvodom bolo zrejme zverejnenie návodu na výrobu Molotovovho koktailu na stránkach skupiny - načasované krátko pred demonštráciou nacionalistickej strany NPD v Rostocku).

Avšak v roku 2013 urobil ich bubeník na pódiu tú chybu, že si v horúčave vyzliekol tričko. Prásk, ihneď na neho skočili feministky s tým, že ide o gesto utláčateľov; podstatou jeho ideozločinu bola skutočnosť, že podľa nemeckých zákonov môžu byť muži na verejnosti "hore bez", kým ženám je to mimo nuda pláže zakázané. Tým sa teda spotený muzikant dopustil bezohľadného využitia svojho mužského privilégia.

Tomuto javu hovorí pravicový bloger Roger Kimball ľavicová autofágia a za chvíľu sa k nemu ešte dostaneme. Ale na politickej scéne to pochopiteľne má nejaké následky. Vzniká tým určitý evolučný tlak, na pravici už veľmi zreteľne viditeľný.

Priemerní jedinci druhu Homo sapiens necítia žiadne potešenie byť terčom zúrivosti celých plukov fanatikov s penou u huby. Byť hromadne a hlasno nenávidený je pre normálneho človeka únavné a deprimujúce; preto tiež nátlaku aktivistov toľko ľudí a firiem podlieha.

V prípade vedúcich politických funkcií potom opakovaná skúsenosť s tým, ako niekomu jeden-dva neopatrné výroky zničili kariéru, vedie k tomu, že normálni ľudia strácajú o takéto úrady záujem. Tým sa však uvoľnil značný priestor, ktorý môžu bez obáv zaplniť len dva typy osobností:

1. Nevýrazní jedinci bez kontroverzných názorov, osoby dosť často verejnosti neznáme až do chvíle, kým sa priblížia nejaké voľby a je potreba niekoho postaviť na kandidátku,

2. alebo politici s hrošou kožou, ktorí sa priamo vyžívajú v tom, že sú celoživotne sprevádzaní dedikovanými skupinami besniacich nepriateľov, a s chuťou ich dráždia k ďalším a ďalším prejavom hnevu. (Ak sa niekomu vybavili posledné prezidentské voľby v ČR, nemôžem mu to mať za zlé.)

Tento vývoj so sebou - okrem očakávateľnej polarizácie spoločnosti - nesie aj riziko znecitlivenia poslucháčov.

Ak je všetko škandál, nič nie je škandál.

V permanentnom mediálnom kriku spojenom gejzírom nálepiek "sexista, rasista, xenofób, neokolonialista, extrémista, mizogýn, morálne odporné indivíduum" stráca človek schopnosť spoznať, čo je skutočne vážny problém a čo nie.

Príliš veľa rituálnych záchvatov hnevu nad tým, že niekto napísal na Twitter niečo fuj-fuj škaredého, vedie k vyhasnutiu schopnosti rozlišovania a reakcie.

Malé prirovnanie: domáci požiarny alarm, ktorý spustí dvadsaťšesťkrát za deň, je horší ako nanič. V tej jednej situácii za dvadsať rokov, keď začne naozaj horieť, si poplach nevšimnete, pretože ste si na to pípanie dávno vyvinuli selektívnu hluchotu.

A preto mám z tohto vývoja mierne obavy. Na jednej strane ma teší, že voči tomuto hroznému javu vzniká nejaká prirodzená rezistencia. Na druhej strane nám oslabuje skôr užitočný varovný mechanizmus až k úplnej nepoužiteľnosti.

Sľúbil som vám návrat k pojmu ľavicovej autofágie. Autofágia znamená "požieranie seba samého", asi ako pri tradičnom symbole Uroborosa.

Poviem teraz niečo, čo z pohľadu "pravičiara", uťahaného neustálymi inováciami na poli politickej korektnosti, bude asi prekvapivé: myslím si, že práve následkami politickej korektnosti, identitárnej politiky a podobne trpia oveľa viac samotní zástancovia ľavice ako tí druhí a že je to pre nich potenciálne fatálna slabina.

Prečo? Pretože boj ľavice s pravicou je len jedným z mnohých bojov, ktoré v politickej aréne prebiehajú. Ďalším a minimálne rovnako dôležitým bojom je boj o dominanciu v rámci skupiny samotnej - a to je presne ten boj, ktorým sa zavedená súťaž o to, kto je väčšia obeť a kto je väčší utláčateľ, zmenila na peklo.

Nikto totiž nedokáže stanoviť nejaký všeobecne prijateľný rebríček ukrivdených a ešte ukrivdenějších menšín, aj keď pokusy v tomto smere boli. Navyše je dosť jednoduché, najmä v oblasti pohlavia, podľa potreby si skonštruovať menšinu novú, ešte menšiu a utlačovanejšiu, teda cnostnejšiu a s väčším nárokom na politické bonusy.

Zápas o to, kto z takej plejády skupín trpí útlakom bielych heterosexuálnych šovinistov viac a kto menej, nemôže z princípu vygenerovať stabilné ekvilibrum.

Boj o dominanciu je tým pádom neutíchajúci a brutálny. Aktuálne to vyzerá, že na vrchole potravinovej pyramídy sú aktivisti-transsexuáli, o ktorých pred niekoľkými rokmi nebolo ani počuť; ale za päť rokov tam môže byť niekto úplne iný.

A s vŕškom pyramídy je spojený politický vplyv, priestor v médiách, granty, dobré pracovné miesta v priemysle diverzity, čiže veľmi žiaduce ciele.

Lenže ozveny tejto ublíženeckej olympiády sa nesú ďaleko mimo arénu, v ktorej sa odohrávajú a kde si účastníci dávno zvykli na to, že každý deň vyrastá zo zeme ďalšia úroda nových tabu.

Napríklad k voličom, ktorí vnímajú situáciu úplne inak.

Rovnako malý príklad. V nedávnej televíznej debate jedenásti prezidentskí kandidáti Demokratickej strany zdvihli všetci ruku za to, aby bola ilegálnym imigrantom poskytovaná zdravotná starostlivosť z prostriedkov daňových poplatníkov.

Nemohli asi činiť inak, pretože ktokoľvek by tu ruku nechal dole, stal by sa v očiach aktivistov novým Hitlerom. Extra riziková situácia by bola, keby tam s tou rukou dole stál sám. Rozhodne bolo bezpečnejšie povedať "áno", nech si dotyčný o veci myslel čokoľvek; ušetril si tým veľké problémy s ľavým krídlom strany, teraz reprezentovaným týmito dámami.

Lenže na širšiu americkú verejnosť tento posun k pozíciám krajnej ľavice veľmi dobre nepôsobí. Robiť z imigrácie morálne ultimátum (pekný výraz) je nebezpečná taktika, pretože niektorí nerozhodnutí voliči skoro určite povedia NIE, a môžu to byť práve nerozhodnutí voliči v dôležitých štátoch ("swing states").

Čo by z hľadiska volieb znamenalo "vyhratú bitku a prehratú vojnu".

Toto tiež vytvára istý evolučný tlak, ale zatiaľ nevidím, aký bude jeho výsledok. Vyvinúť si hrošiu kožu voči útokom svojich nominálnych spojencov je oveľa ťažšie ako voči svojim protivníkom.

Taký Salvini jednoducho volá zástancov Carol Racketeovej "nepriatelia" a vysmieva sa im. Ale čo má robiť trebárs tübingenský starosta Boris Palmer, ktorého chcú zo strany Zelených vyhnať vlastní kolegovia?

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

Slovensko

Blahová a spol. nebudú na 99 percent kandidovať za SaS, Sulík to nekomentuje

Predseda strany Richard Sulík podľa nich zopakoval podmienku, že nebude na kandidátke, na ktorej búdu aj oni. Sulík to nekomentoval, kandidátku budú schvaľovať na straníckom sneme 5. októbra.

Na snímke poslanci NR SR za SaS v prednom rade zľava Renáta Kaščáková, Ľubomír Galko, Jana Kiššová, Natália Blahová a Jozef Rajtár spolu s členmi strany počas tlačovej konferencie k reakcii na mimoriadny kongres strany Sloboda a Solidarita.
Zahraničie

Čaputová na summite kritizovala popieranie klimatických zmien a vyzvala na zmenu života

Ľudstvo si užíva výhody pokroku, avšak zabudlo platiť svoje účty voči planéte, vyhlásila slovenská prezidentka.

Čaputová počas návštevy v USA.
Európska únia

Štyri štáty EÚ sa dohodli na systéme prerozdeľovania migrantov

Kvóty pre jednotlivé krajiny sa podľa Seehofera ešte len majú stanoviť. Bude to závisieť od toho, koľko ďalších európskych krajín sa na prerozdeľovaní utečencov bude podieľať.

Maltský záchranár pomáha jednému z migrantov.
Názory

Jiří Weigl: S Grétou na ceste do otroctva

Klimatický alarmizmus je jednou z hlavných súčastí moderného ľavicového progresivizmu a jeho hlavnou zbraňou v útoku na tradičnú západnú kapitalistickú spoločnosť, o ktorej radikálnu premenu usiluje.

Počet účastníkov odhadovala polícia niekoľko hodín pred koncom protestnej akcie na zhruba 70-tisíc.