Strach je akousi prirodzenosťou ľudí. Už na malých deťoch je vidieť strach. Z tmy, že pod ich posteľou je nejaký bubák, strach z cudzích ľudí, z vyšetrenia u lekára, z neznámeho prostredia.
Tak občas na pokyn malého dieťaťa necháme zapálené svetlo a je úsmevné, ak akože zoberieme metlu a vyháňame spod postele bubákov. Samozrejme, žiadny tam nie je, môžeme tak akurát rozvíriť prach, ak tam nejaký je.
Medzi dospelými je veľa silákov, ktorí sa naoko ničoho a nikoho neboja. Ale je to naozaj tak?
Každý sa niečoho bojíme. Máme strach z choroby, z neúspechu, že budeme vysmiati, ponížení, nepochopení, že nebudeme mať dostatok financií, neúspech v štúdiu, zamestnaní. Máme strach z búrok, zo smrti...
Učeníci neboli iní. Hoci boli drsní chlapi a ostrieľaní rybári, predsa dostali strach. Už zažili mnoho búrok a nepriazní počasia. Pán Ježiš bol s nimi na lodi a spal. Premohla ho únava. More bolo neľútostné , kruté. Nie je divu, že mali strach. Nebo bolo zatiahnuté čiernymi mrakmi, križovali sa blesky, sprevádzané hromami. Loď sa začala topiť a učeníci mali ťažké srdce na Pána. ( Mat.8/24 ).
Vraveli si, my hynieme a on na nás nedbá, on spí. No nebola to pravda, on pohrozil búrke a prikázal moru, aby sa utíšilo.
V ( Mt.14/24,26) čítame príbeh, kde sú opäť na mori a vidia Pána kráčať po vode. Dostanú strach a vravia si, že je to mátoha. Ale on ich upokojuje a vraví, aby dúfali.
Peter sa snažil napodobniť Pána a chcel tiež chodiť po vode. Sprvoti sa mu to darilo, kým nedostal strach. Jeho následkom sa začal topiť.
V starozákonnej knihe je príbeh o Jóbovi, ktorý je známy svojou vierou v Boha. Stratil všetko, čo mal, jeho najbližší ho nahovárali, aby preto zlorečil Bohu a neveril mu.
On ho napriek tomu nezradil. A nemal strach z toho, čo ešte príde. Vedel a vyznával, že Hospodin sa ako posledný postaví pred jeho prachom.
Samson ,tiež boží muž, bol známy svojou silou, hoci vzrastom a stavbou tela by to na neho nikto nepovedal, ak ho naplnil duch boží, bol schopný veľkých vecí.
Dokázal holými rukami roztrhnúť mladého leva, dokonca z toho profitoval, keď na spiatočnej ceste si v útrobách roztrhnutého leva pochutnal na sladučkom mede.
Nekonal vo vlastnej sile, pri strete s levom mal holé ruky, počkal na Hospodina a až potom konal. Nezľakol sa , nepanikáril, nezačal utekať.
Daniel, spomínaný a známy príbehom z ohnivej pece, sa nezľakol vyhrážok kráľa a spolu so svojimi druhmi bol vhodený do pece. Neprosíkal, neplakal, veril Bohu a z pece odišiel ako víťaz. Víťaz v Bohu.
Je veľa kresťanov, ktorí odídu od Boha, stratia s ním spoločenstvo. Vyčítajú mu, že prišla búrka, zlá situácia, choroba, neúspech v práci. Opisujú, aké to bolo alebo stále je zlé. Samson neopisoval aký to bol veľký lev, aké strašné mal zuby. Veril Bohu, a on ho nesklamal.
My často jednáme tak, že nepočítame s našimi hranicami. Či už psychickými, či fyzickými. Zabúdame, že sme len ľudia. A zabúdame na Boha. Na jeho zasľúbenia, na jeho prítomnosť, vernosť a stálosť. Na to, že On nemá hranice. On bol, je a vždy bude, nemenný a stály, na svojom mieste.
V čase našej životnej búrky, možno zúfame a kričíme, nevidím ťa, nepočujem, Bože, kde si?
Ale On zasľúbil, nenechám ťa, ani ťa neopustím. V ( 5.Mojžišovej 31./8.) verš končí slovami nebudeš sa báť, ani strachovať! Nesľúbil nám život bez búrok, ale sľúbil, že nás cez tie búrky prevedie.
Nenechal nám ducha strachu, ale moci, lásky a zdravého rozumu. ( 2.Tim./1/7) Je treba sa postaviť na jeho zasľúbenia a pevne stáť na skale menom Ježiš. Cez aké búrky a súženia prechádzaš ty? Čoho sa bojíš? Vedz, že Boh je s tebou! Volaj k nemu, on sa ti včas ohlási a pošle milosť a pokoj v pravý čas.
