Existujú slová, ktoré nadobudli všeobecnú obľúbenosť, a predsa je čoraz zriedkavejšie, aby zhluk písmen ožil v podobe skutku.
Tolerancia, vzájomný rešpekt, láska a odpor voči odsudzovaniu, sa spriatelili s ľudskými ústami, ale už menej s rukami, nohami a očami a najmenej s mysľou a srdcom.
Obeť, ktorá bola vykonaná na kríži, však úplne prevrátila rozdielnosť vo svete. Kým predtým bol jediný vyvolený národ, ktorý mal výsostné právo zhovárať sa s Bohom, teraz sú si všetci rovní vo všetkom. V možnosti stať sa lepšími, v dare nových šancí, v ponuke zažiť neopakovateľné dobrodružstvo života.
Nečisté sa očisťuje
Prvá cirkev, z ktorej významný predstaviteľ bol nepochybne apoštol Peter, sa deň za dňom rozrastala. Zvesť o tom, že Ježiš zomrel, ale vstal z mŕtvych, sa rozhlasovala, avšak neustále bol privilegovaný Žid.
Príbeh zjednotenia sa začal, keď apoštol Peter trávil čas na streche, modlil sa tak horlivo, že mu Boh poslal videnie. Zdalo sa mu, že nebo je otvorené a na zem sa spúšťa plachta, v ktorej sú všetky možné druhy živočíchov. Peter dostal pokyn, aby vstal a jedol, čo on odmietol. Nemôže sa predsa dotýkať nečistých vecí, a už vôbec by ich nemal jesť. Alebo áno?
Boh ho nenechal bez odpovede a jeho reakcia je silným posolstvom dneška.
Čo Boh prehlásil za čisté, nenazývaj ty nečistým.
Ak Boh niekoho stvoril takého, aký je, prečo ho ty, človeče, považuješ za menej hodnotného ako si ty sám?
Peter teda pochopil, a keď ho potom Boh poslal za mužom menom Kornélius, neváhal a navštívil ho v jeho dome.
Kornélius nebol Žid, ale veril v jediného Boha, dával almužny a snažil sa žiť spravodlivo. Aj ten mal zjavenie, prišiel k nemu anjel a žiadal ho, aby k sebe pozval Petra.
A tak sa zjednotil Žid aj pohan, nemyslitelné sa stalo reálnym.
Kornélius si nielen vypočul apoštolovo kázanie, ale on i jeho rodina a priatelia sa dali pokrstiť v mene Ježiš, vďaka čomu vstúpili do kresťanskej viery.
Kto nenávidí, nemiluje
Spočiatku cirkev nadšená nebola. Skúmalo sa, či naozaj aj pohania môžu mať podiel na spasení, či skutočne nie je zakázané stýkať sa s nimi. Keď sa však ukázalo, že Boh nehľadí na osobu, ale v každom národe má svojho milého, nebola viac nijaká prekážka, aby sa evanjelium roznieslo do všetkých kútov zeme.
Nad pokusom nenávidieť bdie otázka.
Ako sa dá hovoriť o láske k Bohu, ktorého nemožno vidieť, ak je nenávisť voči človeku, ktorý je očiam viditeľný?
Nenávisť zabíja potenciál, ktorý je daný Bohom. Nenávisť ochudobňuje národy, okráda rodiny o pokoj.
Nenávisť prispieva k zlomeným srdciam a sype soľ do rán.
Nenávisť uspáva radosť.
Kto sa chce podobať Bohu, má prosiť o milosť a on urobí divy, z odsúdenia sa môže prejsť k prijatiu.
Koniec koncov, kto by mal väčšie právo odsunúť človeka, ak nie Boh? Veď je to tvor nepoučiteľný, donekonečna sa váľa v rovnakých chybách, lipne na minulosti a neustále pochybuje. Ale láska, ktorú dáva Boh, je bezhraničná.
Ak navyše niekto nie je schopný milovať druhého, pravdepodobne nemá rád ani samého seba. Veď východiskové prikázanie hovorí, že treba ľúbiť blížneho ako seba samého.
V očiach Boha sme si všetci rovní.
