Na otázku, ako dlho je veriaca a ako ju viera v živého Boha zmenila, sa Alžbetka usmiala a odpovedala s ľahkosťou v hlase, že hoci uverila pred dvadsiatimi rokmi, vždy sa má čo učiť na ceste viery.
Vždy bola veriaca, ale nemala blízky vzťah s Bohom, tak ako dnes. Bolo to len chodenie do kostola, ktoré jej však nič nedávalo. Ale to sa podľa jej slov zmenilo, keď sa zúčastnila jednej evanjelizácie, kde nemohla odolať výzve kazateľa a prijala Pána Ježiša ako svojho Spasiteľa a uvedomila si, že chodenie do kostola z nej veriacu nespraví a že sa chce posunúť, urobiť krok smerom k Bohu.
Ako vravela, prišli aj rôzne prenasledovania, vyhrážky najmä zo strany najbližších. No nedala sa odradiť, začala navštevovať spoločenstvo veriacich, knihy, ktoré predtým čítala, vymenila za jedinú – bibliu. V nej nachádzala poklady.
Božie slovo ju postupne začalo meniť, vzťah k sebe samej, k blízkym, a najmä k Bohu.
Alžbetka dlho nemohla pochopiť, ako Boh môže dopustiť toľko zla, prečo sa dejú vojny, prečo je rasizmus, zomieranie detí a podobne.
Vtedy si Boha posadila akoby na lavicu obžalovaných – ty si vinný. Preto v tej prvej fáze svojho znovuzrodenia musela odpustiť najprv Bohu (aj keď sa ničím neprevinil) a prijať fakt, že dal každému človeku slobodnú voľbu, akou cestou chce ísť.
A pred touto voľbou stojíme vlastne nanovo deň čo deň. A samozrejme ako dodáva, musela odpustiť aj sama sebe, a aj iným. Išlo to síce ťažko, ale s pomocou Boha to dokázala. Na otázku, čo musela odpustiť sebe, mi odpovedala:
„Moje zlé postoje, zlé správanie voči blízkym, veci, ktoré som dopustila a pykali vlastne deti.“
Už nikdy by to nechcela zažiť nanovo..
„Bolo to ťažké. Tak ako Boh menil skrze slovo moje vnútro, menilo sa aj moje správanie."
Hovorila, že často používala Božie meno iba tak, keď sa zľakla, bola prekvapená. Až keď ju Duch svätý usvedčil, že je to hriech, prestala. Dnes ho vyslovuje s láskou pri modlitbe a chvále.
Hneď v začiatkoch svojej duchovnej obrody zažila Boha ako Boha zázrakov. Modlila sa totiž doma slovami, ktoré jej išli zo srdca a nemohol ich nik iný počuť, Len Boh sám.
Keď prišla po nejakom čase do zhromaždenia, tieto slová počula z úst iného človeka, navlas tie isté, ako sa modlila doma sama. Vtedy pochopila, že Boh ju počuje, vie o nej. Nemohla inak ako ísť na kolená a plakať.
Prežila aj mocné uzdravujúce dotyky, keď jej lekári po operácii nedávali nádej, odchádzali jej orgány, mala vysoké teploty. No Boh jej nádej dal. Nielen to, uzdravil ju On sám.
Po reverze, už v domácom prostredí, iba tíško plakala, bola vyslabnutá, trápená bolesťami a teplotami a žalovala sa Bohu, že už nevládze, aby to ukončil, lebo či už v živote, či v smrti, patrí len jemu. On prišiel, zlomil teplotu, utíšil bolesť a odstránil zápal z krvi i tela.
„Na to sa zabudnúť nedá," dodáva v rozhovore.
Mnoho zázrakov prežili aj ako rodina, aj keď nie sú všetci veriaci. Ochranu pri autohavárii pre syna pri strete s kamiónom, keď mu nebol skrivený ani vlas na hlave, hoci auto bolo na šrot.
Tiež nadprirodzené zaopatrenie vo finančnej oblasti, cez iných ľudí, vyliečenie z alergie na chlad, keď musela brať tabletky na hormonálnej báze. Dnes je bez liekov a bez alergie.
Uvedomuje si, že život bez Boha bol len trápenie a dnes je vďačná za každý nový deň, v ktorom aj tie úplné maličkosti sú od Boha, aby nám život uľahčil.
