SME
Nedeľa, 22. september, 2019 | Meniny má Móric
NÁZOR MARIANA KECHLIBARA

Päť zásadných pripomienok k slobode slova

Sloboda slova je pre našu civilizáciu kriticky dôležitým mechanizmom. Jej hoci len "čiastočné potlačenie" považujem za nežiadúce, a to aj v prípade, že môže byť vedené spočiatku dobrými úmyslami, píše Kechlibar.

Ilustračné foto.Ilustračné foto.(Zdroj: Pixabay)

Komentátor Marian Kechlibar za zamyslel nad slobodou slova. Vyprovokovali ho k tomu reakcie čitateľov na jeho diskusnom fóre k článku „Z románu 1984 se stal policejní manuál“, ktorý publikoval aj Konzervatívny web.

Jeden z nich, užívateľ GreenRedfighter, napísal:

"Zdravím, som z úplne opačnej časti názorového spektra, ale neprišiel som sem trolliť. ... A teraz k veci: pokiaľ sa ten prípad naozaj stal tak ako hovoríte, tak to je samozrejme zle a dotknuté orgány by to mali prešetriť.

Ak sa však bavíme o slobode slova všeobecne, tak celkom jednoznačne nemôžem súhlasiť s tým, že by "liberál" nikdy nemohol obhajovať jej čiastočné potlačenie.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ak napr. vyzývam k holokaustu a alebo len rasisticky očierňujem nejakú skupinu ľudí, tak už tým sa dopúšťam jednania, ktoré niekoho poškodzuje. K tomu je už úplne ohrany výrok, že "moja sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého". A nikto nikomu nedáva právo druhej verbálne obmedzovať.

Celkovo ide samozrejme aj v tomto o dosiahnutí nejakej prijateľnej hranice. To, čo počúvam občas z anglosaského sveta, mi príde často pritiahnuté za vlasy. Avšak u nás zas je verejný priestor plný strýkov, ktorí sú nahnevaní, keď im niekto obmedzuje ich "právo" nadávať na Moslimov alebo Rómov."

Kechlibarova odpoveď

"Mám za to, že sloboda slova je pre našu civilizáciu kriticky dôležitým mechanizmom," píše Kechlibar v odpovedi a pokračuje:

"Jej hoci len "čiastočné potlačenie" považujem nežiadúce, a to aj cez to, že môže byť vedené spočiatku dobrými úmyslami. Ako hovorí ono nemeckej príslovie, "Das Gegenteil von Gut ist gut gemeint" alebo Protikladom dobrého je "dobre myslené" a po česky hovoríme, že dobrými úmyslami je dláždená cesta do pekiel.

Pričom niektoré štáty sú na tej ceste do železničnej stanice Hlboká pod Zemou podstatne ďalej než my a ukazujú nám v praxi, čo by sa mohlo stať aj tu.

Aby sa však odpoveď neroztiahla odtiaľto až do Užhorodu, obmedzím sa na päť bodov.

Prvý bod

Bod prvá sa týka tej námietky o konaní, ktoré niekoho poškodzuje. Áno, ak nie ste úplne teflónový jedinec, asi vás urážky z cudzích úst nejako vnútorne poškodia.

Už tu by sme si mali všimnúť jednej veci: z hľadiska účinku na vnútorný stav človeka niet rozdielu medzi tým, či sú dané urážky rasistického alebo iného charakteru.

Osobné útoky zamerané voči slabinám, za ktoré nemôžete, dokážu byť pekne bolestivé. Spočítajte len, koľko ľudí sa v diskusiách naváža do Václava Klausa mladšieho kvôli jeho deformovanej tvári, hoci by sa mali skôr vymedzovať voči jeho myšlienkam.

Už zosnulý Ransdorf to tiež veľa schytával kvôli obchodnému úsmevu, hoci by bolo bývalo oveľa lepšie ho kritizovať za to, že je členom KSČM.

Bohužiaľ si myslím, že niektorí z tých útočníkov sa považujú za dobrých Európanov a liberálov.

Ľudská povaha má veľa temnejších stránok. Sám mám v tomto smere pár osobných historických skúseností, pretože som po otcovi polovičný Bulhar, a to ani dnes nie je práve prestížne národnosť. V Ostrave 90. rokov, kde som vyrastal, už vôbec nebola. Tiež som si občas na svoju adresu vypočul niečo, čo sa za rámček nedáva, aj keď väčšina ľudí bola dosť zbabelá na to, aby sa nenechali priamo počuť a ​​dozvedal som sa to len skrz kamarátov. ....

Napriek tomu považujem trestný zákon za príliš tvrdé kladivo na riešenie takýchto verbálnych taľafatiek, aj keby boli akokoľvek hnusné. Zdá sa mi, že veľa ľudí nedoceňuje, ako veľmi je trestné stíhanie samo o sebe trestom - výsluchy na polícii, nutnosť platiť advokáta, súdy - aj keby ste nakoniec bol oslobodený.

Mám za to, že takému trápeniu by mal byť vystavený len človek, ktorý niečo skutočne hmatateľného urobil, nie len otvoril ústa a vypustil, čo si myslí, aj keby to bol verbálny odpad smrdiaci na sto honov.

Je očividné, že v tomto sa môžu názory rôznych ľudí líšiť a Zelený bojovník si zjavne myslí niečo iné. Pre mňa je sloboda slova ale práve slobodou hovoriť veci, ktoré niekto iný nechce počuť.

Banálne výroky žiadnu ochranu nepotrebujú. Aj v Číne môžete povedať, že hrajúce si mačiatka sú roztomilé, bez toho aby vám niečo hrozilo. Liberalizmus to zo začiatku svojej existencie chápal a pekným zhrnutím tohto postoja bola veta, ktorú dokážem podpísať.

"Nesúhlasím s tým, čo hovoríte, ale budem do smrti brániť vaše právo to hovoriť." (údajne Voltaire, ale nie je to preukázané).

Moderní liberáli sa skutočne rozhodli od tohto princípu odvrátiť, ale tým sa vzdali kúsku zo seba samého a potom nie je divu, že ich politický balík pôsobí trochu "cinknute" a neúplne. Asi ako pekná a voňavá torta, z ktorej niekto odhryzol veľké sústo a zrazu už nie je taká príťažlivá.

Myslím, že si to všímajú aj voliči, ktorí v skutočnosti nie sú zas také tupé stádo, ako sa dnes často arogantne hovorí, najmä po nejakom referende, ktoré nevyšlo, ako malo.

Zvlášť tí potenciálni voliči liberálov o takých veciach, ako je ideologická konzistencia, predsa len premýšľajú. A povedal by som, že mizerný stav preferencií "nominálne liberálnych" strán v Európe je čiastočne spôsobený práve tým obratom k zákazom a represiám, ktoré sú v rozpore s koreňmi liberalizmu.

Bohužiaľ je pravda, že tých ľudí, ktorí s tým vyššie spomenutým údajne Voltairovým citátom hrubo nesúhlasí, je celkom dosť aj v Amerike, ktorá chráni slobodu slova ústavným dodatkom.

Čísla, ktoré vzišli z tohto prieskumu libertariánskeho Cato Inštitútu, nie sú úplne radostné:

V tejto súvislosti by som sa ešte rád letmo dotkol onoho nedávneho vyjadrenia čínskej ambasády, že z ČR vo vzťahu k hongkonským nepokojom zaznievajú "chybné názory".

Veľa ľudí sa nad tým otriaslo hnusom, čomu rozumiem. Lenže: je naozaj tak veľký rozdiel medzi "chybnými názory" a "nenávistnými prejavy"? Schválne to v nasledujúcom texte občas zameníme, aby bolo vidieť, že to zas tak vzdialené koncepty nie sú.

Druhý bod

Druhý bod, ktorý mi na potláčaní slobody slova v mene niekoho citov vadí, je principiálna nestabilita celej štruktúry. Tá je daná tým, že pojmy ako "rasizmus" nemajú jasné ohraničenie a ich definície v priebehu posledných desiatok rokov ohromne expandovali.

Bývali časy, keď sa pod pojmom rasizmus rozumela zákonná diskriminácia typu "čierni nesmú jazdiť v prednej časti autobusu".

Dnes sa nálepka rasizmu ocitá aj na karikatúre Sereny Williams, kritike Meghan Markle za to, že príliš často lieta privátnym jetom, alebo Trumpovom tweete o tom, že Baltimore je krysami zamorená diera, čo naozaj je.

Čím vzniká de facto kasta bohatých a vplyvných ľudí, ktorých kritika je považovaná za prejav nenávisti a rasizmu. Tým samozrejme oslabuje akákoľvek negatívna spätná väzba, pretože málokomu sa chce byť verejne etiketovaní.

(Malý myšlienkový experiment: predstavte si, ako by vyzerala debata o klíme a ekológiu, keby Greta Thunbergová bola čiernej pleti. To by bolo nálepkovacie peklo ešte ďaleko horšie ako to súčasné.)

Toto nie sú podľa môjho názoru žiadne ojedinelé excesy, ale zákonitý a reálny odhad procesu, asi podobne, ako keď hodíte loptu na strmý svah a on sa začne kotúľať dolu, bez toho aby ho niekto musel poháňať.

Vychádza to z ľudskej povahy: dajte ľuďom do ruky obušok, ktorý môžu podľa ľubovôle použiť proti svojim protivníkom, a začnú s ním mlátiť.

Nie všetci, samozrejme. Je veľa rozumných ľudí, ktorí chápu, že princezná Meghan to schytává za svoje environmentálne hyperpokrytectvo a nie za to, že jej matka bola čierna. (Na nej samej to beztak nie je moc vidieť.)

Ale tón debaty bohužiaľ určujú skôr hysterici - tí, ktorí tým obuškom radi mávajú.

V súboji o spoločenskú dominanciu je "rasová karta" roka 2019 voľným ekvivalentom skoršieho obvinenia z herézy. Bodaj by ju teda bezškrupulózni jedinci nepoužívali, ako to len ide.

"Nenávisť" je ďalšia gumová kategória. Pred desiatimi rokmi sa o nej skoro nehovorilo. Dnes sa toto slovo papagájuje v určitom type médií neustále. Niektoré noviny nemôžete otvoriť, aby z nich na podlahu nevypadlo tak päť až desať nenávistí rôznych veľkostí a strihov.

Môžete mi, Zelený bojovníku, povedať, kde začína a kde končí nenávisť? Nemôžete, pretože to nejde. Na rozdiel od tuberkulózy alebo Stredočeského kraja je to vágny emocionálne pojem, ktorý si každý predstavuje inak a jeho aplikácia je úplne svojvoľná.

Je úplne skvelé, keď sa potom ocitnete pred vyšetrovateľom alebo sudcom a váš ďalší život záleží na tom, ako si ten pojem vykladá on. Možno sa vám to nikdy nestane - ale jedinou garanciou je to, že by "prejavy nenávisti" prestali byť trestné.

V Británii, o ktorej bol minulý článok, vidíme, k čomu vývoj smeruje: k celkom subjektívnemu štandardu, podľa ktorého je "nenávistným incidentom" práve taký, ktorý "obeť" ako nenávistný vníma a nie je to potrebné nijak dokazovať.

Z niečieho pohľadu je to možno zlatý štandard; ja to považujem za des, bránu psychopatom otvorenú. Justícia kontaminovaná týmto princípom sa veľmi ľahko stane nástrojom teroru a bezprávia proti nepohodlným ľuďom. Ako bolo už vyššie povedané, aj vyšetrovanie samotné je svojho druhu trestom.

Tretí bod

Tretí bod, ktorý mi v tejto súvislosti vadí, sú inštitucionálne zmeny. Ide minimálne o dva typy zmien. Boj proti rôznym -izmom sa neodohráva len na osobnej úrovni.

Veľmi rýchlo vzniknú celej štruktúry, ktoré sa mu venujú. Buď sú to priamo úrady, alebo nejaké mimovládne organizácie, ktorým štát celú vec takpovediac outsourcuje.

Aký je základný inštinkt každej organizácie? Prežitie a expanzia. To neplatí zďaleka len v tomto odbore, to platí úplne všade. Na pomyselnom opačnom póle stojí trebárs vojensko-priemyselný komplex, pred ktorým varoval generál Eisenhower pri odchode z prezidentskej funkcie.

Akonáhle nejaká úloha začne vytvárať pracovné miesta, vznikne množina ľudí, ktorí sú na jej pokračovaní existenčne závislí. Inými slovami, ďalšia lobby, ktorej zamestnanci sa nachádzajú v konflikte záujmov.

U niektorých misií sa dá aspoň zmerať, že skončili. Ak WHO vyhlásila vojnu pravým kiahňam, bolo možné overiť, že ich na svete ubúda, až došlo k úplnej eradikácii. Tam je solídna šanca, že nestvoríte začarovaný kruh požadujúci neustále ďalšie právomoci a peniaze.

To však nie je prípad boja proti rôznym -izmom. Tam žiadna nezávislá metrika neexistuje. Môžete počítať "incidenty", ale štatistika založená na subjektívnych dojmoch nemá žiadnu výpovednú hodnotu.

A skúsenosť hovorí, že ak vznikne sieť inštitúcií, ktorá si vykorenenie -izmov votká do mena, každý rok sa budeme dozvedať z médií, že sa situácia ešte zhoršila, je veľmi vážna a tým pádom je nevyhnutne potrebné zvýšené úsilie (a peňazí a reštriktívnejšej legislatívy).

Tu zas máme určitú výhodu, ak pozorujeme dianie inde. Ak sa dnes pozrieme na USA a Britániu, oba štáty sú dnes ďaleko posadnutejšie myšlienkou všadeprítomného, ​​neviditeľného a zničujúceho systémového rasizmu, než v časoch, keď jeden z nich kolonizoval štvrť planéty a v tom druhom behal po uliciach Kukluxklan s pripravenými slučkami.

Nemusíme ale nutne chodiť za more; u nás v ČR máme teraz tiež ďaleko viac organizácií zaoberajúcich sa začleňovaním a pod. ako v 90. rokoch, keď na uliciach naozaj občas prebiehali krvavé bitky medzi skínmi a ich nepriateľmi všetkých farieb pleti. A aké majú výsledky? Hergot, veď tých giet za dlhé roky vládou financovaného úsilia skôr pribudlo. Aj v tej Ostrave je to horšie ako predtým. Bitiek je menej (tiež zásluha kamier), ale podstatne viac je viditeľnej chudoby a zúfalstva. ČR deväťdesiatych rokov bola celkovo menej bohatá, ale nožnice medzi Vinohradmi a Ostravou-Juhom neboli ani zďaleka tak roztvorené ako dnes. Toľko jeden inštitucionálny vývoj.

Potom je tu otázka polície a toho, či náhodou nemá dôležitejšie veci na práci. Vyšetrovanie trestných činov je úloha pre orgány, ktoré majú obmedzené zdroje ľudské aj finančné.

Čím viac položiek bude obsahovať trestný zákonník, tým väčší náklad práce pre vyšetrovateľov; a v dnešných časoch, keď sa toho na sociálnych sieťach a v diskusiách nakecá neskutočné množstvo každý deň, tiež nepreberné množstvo potenciálne stíhateľných (chybných názorov) prejavov nenávisti, z ktorých sa nutne môže zaoberať len malou podmnožinou.

Čím ešte navyše bude vzbudzovať dojem, že nemeria všetkým rovnakým metrom. A ten je pre autoritu práva veľmi korozívny.

Všimnite si, Zelený bojovník, že v Humberside, kde bol pán Miller policajne skúmaný za transfóbiu na Twitteri, došlo podľa Telegraphu za posledný rok k nezanedbateľnému nárastu počtu násilných trestných činov.

A o tých sa snáď zhodneme, že na kvalitu života obetí majú dramaticky väčší vplyv než (chybné názory) tweety šírené po internete.

Nie je to náhodou tým, že sa polícia rozhodla naháňať "lacnejšie čiarky", alebo že jej zhora niekto odporučil, nech sa verbálnym deliktom venuje viac v mene sociálnej spravodlivosti?

Tu by som pokladal za najjednoduchšie preškrtať trestný zákon a povedať polícii, nech venuje svoj čas a úsilie reálnym zlodejom a podvodníkom, ktorých je žiaľ stále celkom dosť, a ktoré zatiaľ nestíha potlačiť natoľko, aby mohla povedať, že je čas sa venovať banálnějším skutkovým podstatám.

(Kto o tom pochybuje, nech si nechá v prízemnom byte pootvorené okno a odíde na dovolenku.)

Štvrtý bod

Štvrtým bodom je otázka vedľajších efektov. Žiadne zákonné opatrenie nie je tak pekne a čisto navrhnuté, aby "robilo, čo malo" a "nerobilo, čo nemalo".

Vždy nastávajú nejaké iné efekty, niekedy možno zamýšľané, inokedy úplne neočakávané.

Jeden príklad: v prípade Európy mala snaha o represiu rôznych (chybných názorov) -izmov po pár desaťročí nepochybne "mrazivý efekt" na úprimnosť debaty o azylovej a migračnej politike, keď zástancovia reštrikcií zrazu ako by sa nachádzali na nelegitímnej polovici názorového spektra.

Tým pádom sa určitý typ mainstreamovejších politikov bál niečo hovoriť a robiť.

Tento mráz úplne neprešiel dodnes, aj keď realita už si vynútila určité korekcie; ešte aj teraz sa však západní socialisti zmietajú medzi strachom z toho, stratiť voliča a z toho, byť onálepkovaní vlastnými súdruhmi. (Pozri: kauza Sarrazin.)

Následky tejto úplne zbytočné závady v politickej komunikácii budú riešiť ešte ďalšie generácie, ktoré nám za to budú určite nesmierne vďačné.

Tým sme sa mimochodom tiež ocitli v paradoxnej a značne pokryteckej situácii, keď uplácame Turkov, Maročanov či Líbyjčanov za to, že nám robia vonkajší hraničný dozor. Čo o to, ono je to aj v ich záujme, pretože dokonca ani v Turecku nie sú migranti z primitívnejších krajín ktovieako populárni.

Ale dávalo by väčší zmysel, keby sme vlastnú politiku konali vlastnými silami, nie ju prenechávali Erdoganovi či nejakým warlordom zo severoafrickej púšte.

Ochrana vlastných hraníc je totiž, na rozdiel od policajného postihu (chybných názorov) prejavov nenávisti, základnou definujúcou úlohou štátu už od čias Egypťana Sinuheta.

Piaty bod

Konečne sa dostávame k dnešnému piatemu a poslednému bodu, ktorým je účinnosť. Tu by som rád reagoval na námietku, že európski liberáli podporujú obmedzenie slobody slova na základe skúseností s totalitnými režimami.

Naozaj? Neverím ani na okamih tomu, že by potláčanie verbálnych prejavov určitej myšlienky viedlo k tomu, že ona sama o sebe ktovieako zmalátnie. Maximálne nejaký čas prežíva mimo viditeľnú spoločenskú scénu.

Myšlienka totiž nie je ortuťový teplomer, ktorý bolo možné zakázať ľahko, pretože doma si ho človek zo základných surovín neposkladá. Myšlienky sa šíria medzi ľuďmi všelijakými spôsobmi bez ohľadu na to, čo si štáty želajú.

Historický tlak zo strany rôznych ŠtB, gestapa a ďalších organizácií spôsobil, že ľudia v ich skrytom šírení dosiahli značnej dokonalosti.

Najväčším nepriateľom myšlienky A nie je zákon, ktorý by jej šírenie obmedzoval.

Sú ním myšlienky B, C, D až Z, ktoré tiež súperia o pozornosť ľudí, ktorá je z princípu obmedzená; nemôžeme stíhať sledovať všetko.

A práve v tejto situácii vedie oficiálny zákaz k tomu, že zakázaná myšlienka dostane punc myšlienky zaujímavej, ktorej stojí za to venovať aspoň chvíľu času.

Čerstvo to vidíme na kauze Tommyho Robinsona, ktorý bol Facebookom vyhlásený za neosobu. Trúfam si odhadnúť, že toto veľké mazacie ťaženie upozornilo na jeho existenciu ďaleko viac ľudí, než keby ho anonymná Facebooková šľachta nechala na pokoji. Dnes to meno poznajú aj jedinci, ktorých predtým ani nenapadlo sa zaujímať o detaily britskej pouličnej po (pu) litika, a to v desiatkach krajín sveta.

... Ak sa pozrieme do vzdialenejšej histórie, je nápadné, ako málo sa totalitným či autoritárskym režimom darilo potláčať existenciu a tajné šírenie myšlienok, ktoré vyhlásili za zakázané.

V Protektoráte sa počúvanie nepriateľského rozhlasu trestalo "väzením alebo i smrťou", ale rovnako skoro všetci vedeli, čo včera hovoril Londýn.

Kancelárovia Bach a Metternich sa snažili zlikvidovať liberálov a ich myšlienky veľmi dôkladne, ale aj tak bolo Rakúsko-Uhorsko o generáciu neskôr postavené na základe relatívnej liberálnej ústavy, nad ktorou by sa obaja páni museli zhroziť.

Rímska ríša prenasledovala kresťanstvo drastickými metódami, ktorými dnešné európske štáty rozhodne nevládnu, ale aj tak nakoniec musela pred jeho šírením kapitulovať.

A ak sa vrátime opäť do súčasnosti, štáty EÚ majú napospol vo svojich trestných zákonníkoch širokú škálu verbálnych trestných činov, ale ich pôvodná politická vrstva je oslabená, kdežto tvrdá pravica sa má čulo k svetu a stredovejšie strany začínajú preberať jej recepty, aby si udržali voliča.

Keby som mal odhadovať, prečo to tak je, tak preto, že tento typ represií vyvoláva selekčný tlak. Myslené v tom darwinovském slova zmysle.

Hlupáci si nabehnú a skončia, múdrejší jedinci začnú organizovať "disent", paralelné politické a spoločenské štruktúry, ktoré sa potom v prípade krízy (alebo napríklad len volieb) môžu ukázať životaschopnejšie než súčasný model, už len preto, že celý čas svojej existencie museli počítať s represiami.

Nejaká kríza vždy príde; nie je na svete politická ideológia, ani liberálna, ani iná, ktorá by dokázala generovať schopných a poctivých politikov po sto percent času. A v taký čas všeobecného pochybovania a nedôvery má opozícia u ľudí kladné body už len preto, že sa ju zdiskreditovaní predchodcovia snažili umlčať.

Príklad z nedávnej histórie: viete, prečo je dnes v Maďarsku pri moci Viktor Orbán a prečo mal dokonca dosť síl na to, aby prepísal ústavu?

Pretože jeho predchodca Gyurcsány úplne zničil dôveryhodnosť predtým dominantnej socialistickej strany, a "pripravenému šťastie prialo".

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

Slovensko

Najdôveryhodnejším politikom je prezidentka Čaputová, za ňou sú Pellegrini a Kiska

Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus pre televíziu Markíza.

Premiér Peter Pellegrini s prezidentkou Zuzanou Čaputovou v Šaštíne 15. septembra 2019.
Európska únia

Nie som žiadny monarcha, odkazuje kritikom Zeman

Miloš Zeman odmietol, že by sa zosmiešnil, keby sa rozhodol pre abolíciu v kauze Čapí hnízdo.

Český prezident Miloš Zeman.
Slovensko

Ochranu životného prostredia považuje za kľúčovú väčšina slovenských strán

Každá z nich má svoje predstavy o riešení klimatických problémov.

Protestujúci pred prezidentským palácom.
Európska únia

Turista v Alpách sa sťažoval na portréty nacistov v hoteli, sám skončil pred súdom

Majiteľ sa bránil, že šlo o jeho predkov, ktorí museli slúžiť v armáde. Súd mu dal zatiaľ za pravdu, hoci obaja vstúpili do NSDAP dobrovoľne...

Alpy, Rakúsko.