Sotva je Salvini z talianskej vlády vonku, začínajú opäť pristávať pašerácke člny a z pomyselného sarkofágu povstal nemŕtvy Drakula menom "prerozdeľovanie utečencov po Európe".
Už sa zdalo, že túto nekonečnú a neplodnú debatu máme za sebou, ale nie. Bola to len dočasná úľava, prestávka, ktorá teraz skončila. Svoju odmietavú pozíciu budeme musieť obhajovať - my zo strednej Európy - znova.
Potrebu takého prezidenta Macrona nestratiť tvár a presadiť konečne svoju, tú by som chápal. Nesúhlasím s ňou, ale je mi aspoň emocionálne zrozumiteľná. Francúzski lídri všeobecne majú napoleonské komplexy, to je realita sveta.
Čo však skutočne bolí, je to, že do opačného tímu sa pridal taliansky premiér Giuseppe Conte. Ten pôsobil dlho racionálnym a pokojným dojmom, žiadne konflikty s krajinami Višegrádu nevyhľadával.
Prečo zrazu áno?
Rovnako nemôže čakať, že zrovna táto vláda sa udrží pri moci podstatne dlhšie, než tá predchádzajúca.
Priemerný čas rozpadu talianskej vlády je jeden rok a súčasná koalícia má veľký problém už od samotného počiatku: z Demokratickej strany, ktorá nahradila Legu, odišiel jej bývalý predseda Matteo Renzi a najskôr ho bude nasledovať pár desiatok poslancov. Jeho cieľom bude vytvoriť nové hnutie macronovského typu.
Či s takýmto plánom môže mať v Taliansku, ktoré na rozdiel od Francúzska nikdy neprejavovalo sklony vytvárať "sanitárne kordóny" okolo strán ako Lega, vôbec úspech, toť otázka. Ale pre stabilitu nového kabinetu to nie je dobré znamenie.
Dôvodu, prečo Giuseppe Conte teraz hrá proti záujmom stredoeurópskych štátov, sa asi nedopátrame. Poučenie však zostáva: ihrisko zvané Európska únia sa mení veľmi rýchlo a tí, ktorí spolu včera sotva prehovorili, môžu zajtra byť spojencami.
Je pekné mať politických priateľov, ale spoliehať sa na ne príliš silno, to už by bola naivita. A naivita býva občas potrestaná.
