SME
Streda, 20. november, 2019 | Meniny má Félix
NÁZORY

Jiří Weigl o pakte Molotov - Ribbentrop: K histórii pristupujme s úctou

Ako to teda s vypuknutím druhej svetovej vojny vlastne bolo? Pakt bol nepochybne odpudivým, cynickým a pre osudy mnohých krajín a miliónov ich obyvateľov tragickým finále na ceste k druhej svetovej vojne. Táto cesta bola však oveľa dlhšia a mali na nej podiel mnohí, napríklad zhodne západné veľmoci aj komunisti.

Pakt Molotov – Ribbentrop začal druhú svetovú vojnu a rozdelil východnú Európu medzi nacistov a komunistov, čo priamo zasiahlo minimálne päťdesiat miliónov ľudí.Pakt Molotov – Ribbentrop začal druhú svetovú vojnu a rozdelil východnú Európu medzi nacistov a komunistov, čo priamo zasiahlo minimálne päťdesiat miliónov ľudí.(Zdroj: TASR/AP)

Kedysi za minulého režimu sa mi dostala do rúk brožúra dvoch neskôr renomovaných historikov Karla Bartoška a Karla Pichlíka "hanebná rola amerických okupantov v západných Čechách v roku 1945", ktorú vydali v roku 1951, píše Jiří Weigl v článku uverejnenom na webe Inštitútu Václava Klausa (IVK).

Dobová upútavka na túto knihu hovorí:

"Politická štúdia, pôvodne uverejnená v Tvorbe (roč. 1951, č. 36-38), líči na základe dokumentov skutočný ráz americkej okupácie západných Čiech v máji - novembri 1945. Ukazuje najprv, aká je historická pravda o údajnom oslobodení Plzne americkými vojskami v máji 1945, uvádza doklady o nepriateľskom, teroristickom postoji americkej okupačnej správy k miestnemu českému obyvateľstvu a jeho ľudovým orgánom, vysvetľuje pozadie pirátskeho amerického náletu na plzenskú Škodovku 25. 4. 1945, uvádza fakty o americkej snahe o hospodársku kolonizáciu ČSR a popisuje, ako sa v praxi už vtedy prejavovala americkonacistická spoluprácia a ako nevraživo vystupovali americké vojenské úrady proti českému národu a jeho kultúre. "

Článok pokračuje pod video reklamou

Miera nehoráznej lživej manipulácie a politicky tendenčného prekrúcania histórie mnou vtedy otriasla. Obidvaja autori, neskôr signatári Charty 77 a prominentní disidenti, sa za tento svoj poklesok tiež celý život oprávnene hanbili.

Neboli však sami. Zamlčovanie a znižovanie úlohy americkej armády pri oslobodení Československa trvalo až do roku 1989 a patrí k hanebným kapitolám našej totalitnej minulosti. Po páde komunizmu bola väčšina z nás presvedčená, že niečo podobné sa vo vzťahu k našej histórii už nemôže a nesmie opakovať.

Bohužiaľ, po tridsiatich rokoch sa zdá, že sa vraciame späť, že sa mnohým cnie po studenej vojne, "triedne rozdelenom svete" a starých metódach prekrúcania histórie.

Príkladom môže slúžiť nedávne osemdesiate výročie uzavretia paktu Molotov- Ribbentrop, ktoré sa stalo vo verejnom priestore príležitosťou k publikácii niektorých sentencií, ktoré od uvedeného spisu z päťdesiatych rokov nemajú skutočne ďaleko.

A tak sa nám zjavuje údajne skôr skrytá pravda, o ktorej nás vraj v škole neučili, že druhú svetovú vojnu nezačalo Nemecko, ale že to bol to tiež Sovietsky zväz, že obaja totalitní diktátori Hitler a Stalin boli vernými spojencami, iba Stalin sa nejakým nedopatrením ocitol neskôr na druhej strane barikády a bolo mu "dovolené" dôjsť až do strednej Európy, ktorú však Červená armáda nevyňala, ale okupovala.

Ako by sa Bartoškův a Pichlíkův pamflet aktualizoval, iba americkí okupanti boli nahradení okupantmi ruskými, vraj skutočnými vojnovými spojencami nacistov.

Prahu sme si oslobodili sami alebo maximálne s prispením vlasovcov a skutočným víťazom druhej svetovej vojny bol podľa jedného novinového mezititulku Winston Churchill.

Celé toto manipulatívne harašenie je zarámované neuveriteľne hulvátskym bojom mládencov na čele niektorých pražských radníc s pomníkmi a pamätnou tabuľou pripomínajúcou oslobodenie Prahy Červenou armádou v máji 1945.

Zrejme sa domnievajú, že im toto bizarné obrazoborectvo po 75 rokoch prepožičia aureolu bojovníkov za slobodu a demokraciu, keď už svoju kompetenciu v čele samospráv nie sú schopní preukázať ničím iným.

Ak nechceme skončiť tam, kde sme boli za totality, nesmieme takúto manipuláciu dopustiť a musíme sa snažiť sami o dejinách vlastnej krajiny, Európy i sveta niečo vedieť. Ako to teda s vypuknutím druhej svetovej vojny vlastne bolo?

Pakt Molotov - Ribbentrop bol nepochybne odpudivým, cynickým a pre osudy mnohých krajín a miliónov ich obyvateľov tragickým finále na ceste k druhej svetovej vojne. Táto cesta bola však oveľa dlhšia a mali na nej podiel mnohí, napríklad zhodne západné veľmoci aj komunisti.

Podmienky versailleského mieru a nástup komunizmu vyvolali k životu Hitlera a nacizmus, ktorému okázalý antikomunizmus a vypätý nacionalizmus otváral dvere aj v tzv. slušnej spoločnosti.

Dokázal svojou demagógiou osloviť masy, zohrať v časoch krízy úlohu hrádze pred nebezpečenstvom komunizmu, a tým imponoval aj veľkej časti vládnucej elity Weimarskej republiky. Tá mu nakoniec umožnila prevziať legálne moc.

Stalinova Kominterna nacistov najprv podcenila a ako hlavného nepriateľa stále videla konkurenčnú sociálnu demokraciu. Na neskoršie snahy o jednotnú protinacistickú frontu už bolo neskoro.

Pakt Molotov - Ribbentrop bol dočasným, účelovým a taktickým spojenectvom dvoch diktátorov, ktorí si nedôverovali, a režimov, ktoré stáli cez svoj obdobný totalitný charakter a kolektivistický podstatu ideologicky nezmieriteľne proti sebe.

Základom Hitlerovho svetového názoru bol rasizmus, presvedčenie o menejcennosti Židov a Slovanov a vízie ovládnutia európskeho východu zničením Ruska.

Svoje predstavy, obsiahnuté v knihe Mein Kampf neochvejne uskutočňoval, čomu väčšina jeho súčasníkov odmietala uveriť. Bol impulzívny a nesystematický, jeho kroky boli mnohokrát zdanlivo iracionálne, čím svojich protivníkov prekvapoval a deptal.

Stalin, pevne veriaci v komunistickú ideológiu, ale mocensky cynický pragmatik, bol necharizmatickým politikom, ktorý sa k absolútnej moci prepracoval nie vďaka imponujúcej osobnosti, ale dlhoročnými zákulisnými manévrami, v ktorých brutálne likvidoval skutočných i potenciálnych mocenských konkurentov.

Bol zákerný a nekonečne trpezlivý. Prenasledovali ho paranoidné predstavy, že sa proti jeho krajine spoja všetky "imperialistické veľmoci" a zničia komunistický štát. Politika appeasementu a ústupkov Hitlerovi, ktorú praktizovali Anglicka a Francúzska, jeho obavy posilňovala.

V Mníchovskej dohode, ktorú s ním nikto nekonzultoval, videl otvorenie cesty na východ pre budúcu nemeckú agresiu. Bolo to v situácii, keď sovietska armáda prišla prakticky o celý svoj veliteľský zbor, ktorý nechal vyvraždiť.

Jeho cieľom bolo preto získať čas a predísť potenciálnemu protisovietskému spojenectvu západných veľmocí s Hitlerom, ktorého sa obával.

Zahájil preto rokovania o vojenskom spojenectve s Britániou a Francúzskom, ale ich zjavná neochota docieliť akúkoľvek dohodu ho utvrdila v podozrení, že chcú ZSSR vohnať do vojny s Nemeckom. Bol preto pripravený k dohode s druhou stranou.

Iniciatíva k nej vyšla od Hitlera, ktorého jeho impulzívna povaha hnala k ďalšej akcii, tentokrát k zničeniu Poľska. Dohodu so Sovietskym zväzom potreboval preto, aby - ako argument predovšetkým pre svojich skeptických generálov - mal krytý chrbát a predišiel tak nebezpečenstvu, že Nemecko bude v novej vojne stáť na dvoch frontoch proti rovnako veľmocenskej koalícii, ako vo vojne prvej.

Stalinovi podobný štýl prekvapivých politických krokov imponoval, obzvlášť keď mohol získať nielen čas, ale aj územné zisky umožňujúce odčiniť dôsledky Brest-litovského mieru a posunúť hranicu ďaleko na západ.

Pre Hitlera išlo iba o taktiku. Za rýchlu dohodu, ktorá by mu umožnila začať vojenské operácie proti Poľsku, bol ochotný ustúpiť prakticky vo všetkom. Vedel, že v najbližších krokoch si rovnako všetko vezme späť.

Celé desaťročia bol u nás opakovaný komunistický naratív, že Mníchov bol zámerným nasmerovaním Hitlera na východ. V tejto interpretácii vyzerá pakt Molotov - Ribbentrop ako vydarený protiťah, ktorý plány západných veľmocí prekazil.

Zdá sa však skôr, že západní štátnici dalekosiahlosť Hitlerových cieľov len podcenili. Dnes sú naopak pokusy interpretovať predvojnové vzťahy Nemecka so ZSSR ako vojnové spojenectvo totalitných diktatúr proti slobodnému svetu, čo je veľmi ahistorický prístup a zjavná nepravda.

Neobstojí ani dnes často opakované tvrdenie, že nová svetová vojna vypukla, keď sa Británia a Francúzsko rozhodli brániť poľskú suverenitu. O tú zjavne ani toľko nešlo. Skromne sa pri tom nehovorí o tzv. "Podivnej vojne", v ktorej západné veľmoci pasívne stáli na hraniciach a poskytli Hitlerovi čas a priestor presunúť prakticky celý Wehrmacht na východ a v bleskovom ťahaní Poľsko zničiť.

Hitler bol politik, s ktorým nebolo možné uzatvárať žiadne dohody. V máji 1940 deklasoval Francúzsko a Britániu priviedol na pokraj porážky.

Stalin mal strach. Namiesto vojny medzi imperialistami, ktorú hodlal paktom s Hitlerom umožniť, stál proti Tretej ríši ovládajúcej celú Európu s výnimkou Británie sám.

Snažil sa zachrániť dodávkami surovín, ale napätie hustlo. Napriek tomu neveril, že by Hitler mohol zaútočiť, pokladal to za iracionálny hazard a skôr veril tomu, že by to bola Británia, kto by si nemecko - sovietsku vojnu túžobne prial. Vo svojich kalkuláciách nepočítal s nepredvídateľnou a iracionálnou impulzívnosťou Hitlera a doplatil na to.

Je neoddiskutovateľným faktom, že útok na Sovietsky zväz bol zásadnou Hitlerovou strategickou chybou, že podcenil sily protivníka a ťažkosti ťaženia.

Je tiež faktom, že najväčšie bitky, ktoré zlomili chrbticu nemeckej armáde, sa odohrali na východe. Popierať sa to nedá, rovnako ako nemožno zamlčať pomoc zo Západu, ktorá ZSSR umožnila čiastočne nahradiť počiatočné gigantické straty.

Okupovaná Európa bola spojeneckými armádami oslobodená od skutočne existenčnej hrozby zo strany nacizmu. To platí ako pre americkú či britskú armádu, tak pre armádu sovietsku.

Kto tvrdí opak a konštruuje z akýchkoľvek dnešných dôvodov na tej či onej strane nové údajné okupácie, vedome a podlo klame.

O tom, aký nadšený pomer mali k sovietskej armáde Pražania v máji 1945 je dostatok dôkazov. Zamlčovať to a prekrúcať je nedôstojné žurnalistov, nieto politikov. Nesnažme si touto falošnou cestou prijatie vlastnej histórie uľahčovať.

Do Stalinovho područia sme sa do značnej miery dostali sami svoju neinformovanosťou a naivizmom na jednej strane, na strane druhej na základe nie príliš pozitívnej skúsenosti s dnes nekriticky oslavovanou Prvou republikou.

Ľudia, ktorí v nej žili, sa vo veľkej miere necítili spokojní s vtedajšími pomermi a dali dobrovoľne prednosť utópii, aby zakrátko horko ľutovali.

To už však bolo neskoro.

Pamätajme na to práve dnes, keď sú nám nové ľavicové utópie vnucované agresívne znova.

Do Stalinových rúk nás zahnal aj opakovane demonštrovaný nezáujem západných veľmocí o dianie v strednej a východnej Európe, v ktorej skutočné národné záujmy dlhodobo majú z veľmocí iba Rusko a Nemecko. Ostatní sa o tento priestor zaujímajú iba cez svoje vzťahy k obom spomínaným veľmociam.

Historickým príkladom je Mníchov. Západné veľmoci, poučené obdobím pred prvou svetovou vojnou, tentoraz nechceli urobiť rovnakú chybu a nechať sa malými spojencami zatiahnuť do ničivej svetovej vojny, fatálne podcenili Hitlera a odmietli za nás bojovať.

Fakticky potom nebojovali ani za Poľsko. Je to celkom logické, iba my a ďalšie malé krajiny si to dodnes nechceme priznať a znovu veríme v bezpečnostné záväzky málo zainteresovaných veľmocí.

Ďalším príkladom budiž zúfalý boj Eduarda Beneša v exile v Británii za neplatnosť Mníchovskej dohody od samého začiatku, čo Briti odmietali, a za jeho uznanie prezidentom pokračujúceho Československa.

Týmto hlúpym a necitlivým spôsobom nahnali Briti Beneša do náručia Stalinovi, ktorý so zneplatnením Mníchovskej dohody a obnovením Československa žiadne problémy nemal a odmenu si vybral inak a neskôr.

Dobu pred 80. rokmi nemôžeme pochopiť, ak budeme na ňu umelo aplikovať dnešné politické preferencie a násilne sa v nej snažiť konštruovať súčasné antagonizmy, ktoré hýbu našou dnešnou domácou či zahraničnou politikou.

Tridsiate roky boli dobou tvrdej Reálpolitiky v jej najbrutálnejšej podobe. Antagonizmus medzi totalitou a demokraciou nebol zďaleka určujúcou témou, charakter doby predurčilo strádanie más za veľkej krízy a diskreditácia starého sveta a jeho pomerov v očiach veľkej časti obyvateľov Európy. Autoritatívne režimy boli logickou reakciou a zďaleka nevyvolávali vo verejnej mienke také kontroverzie ako dnes.

Aj nespochybniteľní hrdinovia onej doby, ako Winston Churchill, by mali s dnešnou pokryteckou dobou a jej pseudohodnotami problémy.

Churchill bol starý britský imperialista, ktorý do vojny išiel predovšetkým s cieľom uhájiť pokračovania Britského impéria. Skôr ako iní spoznal, že Hitler je zlo, s ktorým nemožno uzatvárať kompromisy.

Naopak so starým machiavelistou Stalinom dokázal hrať staré mocenské hry o delení sfér vplyvu, nad ktorými by sa dnešný ľudskoprávny aktivisti hnusom zrútili.

Víťazom sa však stať bohužiaľ nemohol. Nedovoľovala mu to odchádzajúca sila Veľkej Británie. Churchillove víťazstvo vo vojne tak bolo do určitej miery víťazstvom Pyrrhovým.

Britské impérium v ​​nej totálne vykrvácalo a čakal ho neodvratný rozpad, zatiaľ čo jemu osobne v okamihu víťazstvo odmietli dať podporu v parlamentných voľbách nevďační britskí voliči.

V dôsledku toho sa Postupimskej konferencie víťazných mocností za Britániu zúčastnil nový premiér Attlee, čo okrem iného Stalin považoval za dôkaz politickej menejcennosti parlamentnej demokracie.

Pre Američanov nebola východná a stredná Európa na východ od Nemecka dlho prioritou. Pokojne ju prenechali Stalinovi, ktorého zámerom a politike v tom čase ani príliš nerozumeli. Ale aj keby to bolo naopak, sila Červenej armády bola na konci vojny taká, že by jej v postupe nik zabrániť nedokázal. Američanom išlo navyše o získanie Stalinovej účasti na vojne proti Japonsku.

Snažme sa vo svetle všetkých týchto skutočností históriu pochopiť a rešpektovať. Nesnažme sa na jej pozadí viesť súčasné, mnohokrát žabomyšie vojny. Priznajme ľuďom a krajinám, ktorým vďačíme za náš dnešný život, patričnú úctu a vďaku, ktorú si zaslúžia. Je to slušné a rozumný štát a jeho predstavitelia na všetkých úrovniach by sa tak mali správať. V úvode spomínaný pamflet z roku 1951 a éra totalitnej propagandy nám budiž mementom.

A predovšetkým, snažme si vziať z histórie poučenie. Chápte, že veľmoci sledujú svoje záujmy a že honorujú len tie záväzky, ktoré sa im vyplatia. Až vážne krízy odhalia, ktoré to sú.

Reálpolitika je vždy v pozadí, nech je politicky korektná rétorika akákoľvek. Platí to dnes rovnako ako v čase pred vojnou a náš problém, ako zabezpečiť pretrvávanie nášho štátu aj pre budúce generácie, sa nijako v čase bohužiaľ nezmenšil.

(Publikované v Literárnych novinách, č. 10/2019, str. 6 – 7.)

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

Európska únia

Syna exprezidenta dobodali nožom počas prednášky

Uznávaný lekár Fritz von Weizsäcker prednášal verejnosti o stukovatení pečene.

Policajti vedú muža, ktorý dobodal syna nemeckého exprezidenta.
Kresťanstvo

Anglikánska cirkev vysvätila prvú černošskú biskupku

Rodená Jamajčanka Rose Hudsonová-Wilkinová bola vysvätená za novú biskupku mesta Dover.

Rose Hudson-Wilkinová.
Európska únia

Členské krajiny EÚ sú nejednotné ohľadom reformy procesu rozširovania Únie

Francúzsko chce upustiť od metódy 35 prístupových kapitol, v rámci ktorých kandidátske krajiny preberajú legislatívu EÚ, a nahradiť ich metódou siedmich etáp.

November ´89

Po páde komunistického režimu narástla kriminalita, v súčasnosti postupne klesá

Podľa bezpečnostného experta Andora Šándora bolo obdobie 90-tych rokov poznamenané stratou reputácie polície pre previazanosť s minulým režimom a nepostačujúcimi zákonmi

Kriminalita. Polícia tvrdí, že poklesla. Obyvatelia to vnímajú rôzne.