SME
Pondelok, 18. november, 2019 | Meniny má Eugen
NÁZORY

Jiří Weigl: Na dianie okolo Sýrie a Turecka si dajme poriadny pozor

Z Kurdov sa náhle stal miláčik Západu - sú vraj sympatickí, sekulárni, feministickí, tak nejak určite túžia po demokracii atď. To všetko sa na nás valí z médií. Bude ťažké ich odmietnuť, ak sa ako migranti vydajú do Európy.

Tureckí vojaci na hraniciach so Sýriou.Tureckí vojaci na hraniciach so Sýriou.(Zdroj: TASR/AP)

Pre každého, kto pozornejšie sleduje v posledných rokoch občiansku vojnu v Sýrii, nie sú ani natoľko prekvapivé súčasné operácie tureckej armády proti Kurdom v sýrskom pohraničí, ako skôr medzinárodné, predovšetkým európske politické a mediálne reakcie na ne, píše Jiří Weigl v stanovisku Inštitútu Václava Klausa (IVK) uverejnenom na ich webovej stránke.

Vojna v Sýrii trvá už viac ako osem rokov a ako všetky občianskej vojny ju sprevádzajú desivé ukrutnosti na všetkých stranách. Roky na sýrskom území takisto operujú cudzie armády - desaťtisícové iránske jednotky, tisíce zahraničných žoldnierov a islamských fanatikov, vojská libanonského Hizballáhu, zásadnú úlohu hrajú operácie ruskej armády a letectva, angažujú sa stovky, možno tisíce amerických poradcov, Izrael bombarduje ciele na sýrskom území úplne podľa svojho uváženia a turecká armáda a jej spojenci dlhé roky operujú v pohraničnej oblasti proti Kurdom a nikoho to až do dneška príliš nevzrušovalo.

Článok pokračuje pod video reklamou

Nikto proti tomuto cudziemu vojenskému zasahovaniu na vrcholnej medzinárodnej scéne nijako zásadne neprotestoval, žiadne parlamenty k tomu rezolúcie neprijímali, žiadneho veľvyslanca si nikto na koberec nepredvolával, nieto aby sa trebárs u nás kvôli tomu organizovali nejaké demonštrácie.

Namiesto toho sme od začiatku zo strany politického a mediálneho mainstreamu zásobovaní ťažko uveriteľnými klamstvami o tom, o čo vraj v Sýrii ide.

Tak najprv, v období tzv. Arabskej jari, vraj išlo o spontánne povstanie občanov utláčaných nenávideným diktátorom Asadom, túžiacich po demokracii a dodržiavaní ľudských práv.

Výsledkom bolo sektárske vraždenie a milióny utečencov v susedných krajinách, hlavne v Turecku. Tie sa náhle po štyroch rokoch z nejasných dôvodov zdvihli a milión sa ich vydal do Európy. Po príčinách a mechanizmoch tohto exodu sa opäť nikto nepýtal a neskúmal ich. Európa sa však odvtedy zmieta v migračnej kríze a jej dôsledkoch.

Potom sa náhle odniekiaľ z púšte vynoril Islamský štát a začal porážať miestne armády, ktoré Západ za miliardy dolárov vycvičil a vyzbrojil. Nikto však nepátral po tom, odkiaľ sa táto údajne nová globálna teroristická hrozba na púšti vzala, kto ju platil, odkiaľ mala zbrane, komu predávala ropu, skrátka kto nad tzv. Islamskou republikou v skutočnosti držal ruku a umožňoval jej existovať. Svet zatiaľ sám seba len strašil a desil zábermi popráv zajatcov islamistami.

Až prekvapivá ruská intervencia odhalila, že išlo o obyčajného strašiaka, a Rusko s minimálnymi nákladmi a obeťami si rozprášením islamistov získalo v Sýrii a na Blízkom východe znova nielen vplyv, ale aj trvalú vojenskú prítomnosť. Nikto proti tomu nezasiahol, ani dôrazne neprotestoval.

Po ôsmich rokoch krvavého bojovania je s ruskou pomocou víťazom démonizovaný Asad. Krajina však má stále k mieru a národnému zmiereniu ďaleko.

Veľký problém má Turecko, ktoré desí hrozba kurdského separatizmu. Dlhodobá destabilizácia Iraku a Sýrie vytvorila na ich území kurdské polosamostatné enklávy a Ankara, ktorá s kurskými gerilami vedie dlhé desaťročia otvorenú vojnu, je odhodlaná nepripustiť vo svojom susedstve vznik žiadneho kurdského štátneho útvaru. Obáva sa destabilizácie východu svojej krajiny, kde žijú milióny Kurdov.

Destabilizácii Turecka by sme sa mali predovšetkým obávať my v Európe. Turecko je krajina mimoriadne strategicky významná s takmer deväťdesiatimi miliónmi obyvateľov, ktorej stabilita je zásadná pre Európu a Blízky východ.

Etnické a náboženské pomery sú tam podobné Balkánu a blízkovýchodným susedom Turecka, tj. zmeny hraníc a rozpad existujúcich štátnych celkov tam nie sú uskutočniteľné bez rizika ozbrojených stretov, vojen a exodu státisícov či miliónov ľudí. O dopadoch podobnej krízy na medzinárodné vzťahy netreba špekulovať.

Preto je veľmi podivné, že Európa, vrátane našej krajiny, sa tak kategoricky stavia proti vojenskej akcii nášho spojenca v NATO a kľúčového partnera, ktorého ciele aj dôvody sú dávno známe, jasné a nikto s nimi doteraz nemal problém. Turecká armáda operuje v Sýrii stále, podobné intervencie urobila niekoľkokrát proti irackým Kurdom za blahosklonného nezáujmu a mlčanie všetkých.

Dnes sa volá po protitureckých sankciách a ľavica organizuje aj u nás protiturecké demonštrácie.

Z Kurdov sa náhle stal miláčik Západu - sú vraj sympatickí, sekulárni, feministickí, tak nejak určite túžia po demokracii atď. To všetko sa na nás valí z médií.

Čo sa zrazu stalo? Až doteraz bol ich osud európskym politikom ľahostajný. Prečo hádžeme cez palubu kľúčového spojenca Turecko, ktorý pre nás zadržiava príliv migrantov, a nemáme pochopenie pre jeho úplne legitímne obavy? Aký skutočný zmysel má tá hlasno manifestovaná láska k úbohým Kurdom?

Mediálny mainstream šrubuje emócie napr. opismi znásilnenia a vraždy istej kurdskej političky protureckými sýrskymi milíciami atď. Zabúda však dodať, že to sú práve tie milície, ktoré nám roky opisovali ako protiasadovských prozápadných bojovníkov za demokraciu a ľudské práva.

Je však evidentné, že medzinárodná propagandistická mašinéria sa dala znovu na pochod, pretože podobné zločiny sa v Sýrii dejú dnes a denne, tak ako to zodpovedá brutálnym tradíciám regiónu, ale až dnes sú z nejakého dôvodu na titulných stránkach.

Kurdi nie sú jednotní, sú medzi nimi ako islamisti, tak marxisti, niektorí sú aj teroristi, iste mnohí sú prozápadní, ale s demokraciou nikdy do styku neprišli.

Vytvoriť vlastný štát v tureckom susedstve im Erdogan nedovolí a nikto mu v tom brániť nechce. Turecký prezident sa vyhráža otvorením stavidiel migrácie do Európy a vybičovávaná protiturecká hystéria v EÚ mu k tomu dáva ospravedlnenie.

Masová migrácia má svojich vplyvných zástancov aj v Európe. Výsledkom toho všetkého môže byť jej nová vlna, tentoraz ale nie Sýrčanov, ale sympatických prozápadných Kurdov, ktorí predsa s nami bojovali proti Islamskému štátu a skončili by pod tureckým tyranom.

Kurdov sú síce milióny a nie ľahko sa pozná, kto je naozaj Kurd, ale skúste povedať, že si tieto obete tureckej agresie po všetkých tých parlamentných vyhláseniach, demonštráciách a embargách v rámci nových európskych migračných kvót nevezmete.

Turci protestovať nebudú.

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

November ´89

Námestia boli znovu plné. Spomínalo sa i vyzývalo

Spomienkové podujatia sa konali na viacerých miestach Slovenska.

Oslavy Novembra 89 na Námestí slobody, ktoré zorganizovala iniciatíva Za slušné Slovensko.
November ´89

Danko: Pred 30 rokmi sme porazili komunizmus, spoločne zdoláme aj súčasné výzvy

"Dnes mám pocit, že sa nám snažia vsugerovať, že len to, čo prichádza zo západu je správne. Ja som však presvedčený, že najlepšia ideológia je zdravý rozum a čisté srdce,“ povedal.

Andrej Danko.
November ´89

Ciele novembra ’89 sa podľa Popoviča v mnohom nenaplnili

Spoločenská diskusia, v ktorej je možné nastoliť témy, pomenovať príčiny a nachádzať riešenia, je potrebná pre zdravý vývoj spoločnosti. Za 30 rokov od Nežnej revolúcie však takmer vymizla, tvrdí jeden z lídrov študentského hnutia.

Anton Popovič.
November ´89

Predstavitelia krajín V4 si uctili obete režimu pri Bráne slobody

"My si len želajme, aby ľudia nezostali apatickí, aby kedykoľvek tak ako po vybojovanej slobode názoru a slova mohli kedykoľvek na uliciach prejaviť svoj názor. Ale želajme si, aby to bolo vždy pokojnou a mierovou cestou," povedal Pellegrini.

Poľský minister zahraničných vecí Jacek Czaputowicz, manželka predsedu vlády Česka Monika Babišová, predseda vlády ČR Andrej Babiš, predseda vlády SR Peter Pellegrini, predseda vlády Maďarska Viktor Orbán a manželka predsedu vlády Maďarska Anikó Lévai.