SME
Pondelok, 18. november, 2019 | Meniny má Eugen
NÁZORY

Jiří Weigl: Čo sa to deje so Západom?

Ofenzíva progresivistov vyvoláva odpor čoraz väčšej časti mlčiacej väčšiny občanov a spoločnosť dramaticky polarizuje.

Ilustračné foto.Ilustračné foto.(Zdroj: TASR/AP)

Často môžeme v rôznych komentároch a výrokoch politických propagandistov, ktorí problémy dneška stále tvrdošijne redukujú na údajný konflikt dobrý Západ vs. zlý Východ, počuť pohoršené zatracovanie "zaostalých" postkomunistických krajín, že sa stavajú na odpor súdobým pokrokárskym politickým trendom prichádzajúcim zo Západnej Európy a USA a že si stredná Európa s tou západnou menej a menej rozumie, píše Jiří Weigl v článku uverejnenom na webe Inšitútu Václava Klausa.

Znovu je v kurze ona povýšenecká kárateľská a pohŕdavá dikcia voči našincom, nehodným prijať všetky zaručené západné dobrodenia.

Článok pokračuje pod video reklamou

Ako dokazujú výsledky najrôznejších volieb, táto nafúkaná propaganda veľký úspech nemá, ba naopak, silný odpor proti súčasným pomerom a politickým trendom vzrastá na samotnom Západe. Čo sa vlastne stalo?

Keď sa pred tridsiatimi rokmi zrútil komunizmus, vyzerala v predstavách väčšiny ľudí u nás situácia celkom jasne. Extrémne radikálna ľavicová utópia bola totálne zdiskreditovaná a ľudia túžili po návrate do normálnej európskej spoločnosti, tak ako ju pamätali ich rodičia a starí rodičia.

Základným hodnotovým rysom tejto vysnívanej a zidealizovanej západnej spoločnosti bola sloboda jednotlivca, toľko postrádaná všetkými v zglajchšaltovanej komunistickej spoločnosti zatvorenej za ostnatým drôtom.

Sloboda žiť si podľa svojho, sloboda mať rôzne názory a verejne ich hovoriť, sloboda vlastniť a podnikať, to všetko sme si spájali so Západom a kvôli tomu sme k nemu chceli patriť. Základným argumentom bol materiálny blahobyt, ktorý slobodná spoločnosť na rozdiel od komunistickej totality umožňovala vo veľkom vytvárať.

Heslá a východiská komunizmu, ktoré boli tak zvodné pre predchádzajúce generácie, na veľmi dlhú dobu stratili svoj apel, zdiskreditované neúspešnou praxou tzv. reálneho socializmu.

Na dlho sa v našich podmienkach zdali spojené so zaostalou východnou byzantskou ruskou tradíciou, ktorá sa na ňu zhodou historických okolností nalepila. Dodnes u nás prežíva a je stále umelo vyvolávaná predstava, že komunizmus je ruská ideológia a z Ruska naveky hrozí nebezpečenstvo jej opätovného návratu k nám.

Zahlušení vlastnou obmedzenou historickou pamäťou a pod dojmom tejto propagandy zabúdame, že korene a kolíska komunistickej ideológie, ktorá napáchala toľko zla, nie je na Východe, ale v západnej Európe.

Zabúdame, že Západ priamu lekciu z praktického uskutočňovania radikálnej progresivistickej utópie nikdy na vlastnej koži nezažil, získal ju iba sprostredkovane v dobe studenej vojny, a tá pred tridsiatimi rokmi skončila.

Nemá prežitok a teda ani imunitu pred ďalšími progresivistickými utópiami podobného charakteru.

Korene ľavicových utópií sú na európskom Západe veľmi hlboké a môžeme ich úspešne hľadať už v stredovekých náboženských herézach a v európskej reformácii. Úplne zjavnú kolísku všetkých ľavicových utópí novovekej minulosti aj dneška potom predstavuje osvietenstvo.

Základnou a najdôležitejšou ideou, na ktorej je celý tento ideový smer vystavaný, je idea rovnosti. Predstava rovnosti všetkých ľudí je tým najpopulistickejším tvrdením, ktorého chytľavosť a ničivá sila sú nezmerné.

Pritom je to úplne nereálny a špekulatívny myšlienkový konštrukt, ktorý sa neopiera o pozemskú skutočnosť ani ľudskú skúsenosť.

Ľudia si nie sú rovní ani v okamihu zrodenia, ani nikdy neskôr. Sú obdarení rozdielnou genetickou výbavou a žijú v rozdielnych materiálnych a spoločenských podmienkach.

Sú rôzne nadaní, silní, veľkí, zdraví, vzdelaní, rodia sa do rôznych materiálnych podmienok, žijú v odlišných prostrediach, v rôznych spoločnostiach, sú mužmi a ženami atď. atď. Zo všetkých týchto dôvodov sú si celoživotne veľmi nerovní a rôzny spôsob, charakter a kvalita ich životov tomu zodpovedajú.

Ak v rozpore s touto zjavnou skutočnosťou prehlásime, že napriek všetkému sú si ľudia rovní, implicitne tak vyslovujeme nárok na zmenu existujúcich evidentne nerovnakých podmienok ľudskej existencie a na ich akési vyrovnanie. To mobilizuje všetkých, ktorí sú so svojím súčasným životom nejako nespokojní.

Túto brizantnú ideu obsahuje už kresťanstvo, ktoré rovnosť ľudí postuluje, ale iba pred Bohom, a tým ju odsúva de facto z pozemského sveta.

Napriek tomu história ukazuje, že aj táto náboženská predstava rovnosti bola schopná zažať dlhotrvajúce vojnové konflikty a úplne zmeniť tvár Európy.

Predovšetkým protestantizmus je vo svojej hĺbke nesený myšlienkou rovnosti ľudí pred Bohom a ich individuálnou zodpovednosťou voči nemu za svoj život i život spoločenstva.

Tieto myšlienky zohrali veľkú úlohu pri vzniku kapitalizmu a modernej spoločnosti, ako ukázal Max Weber, ale vytvorili aj žité hodnoty a vzorce správania, ktoré naopak dnes pôsobí klímu priaznivú pre moderný kolektivistický progresivizmus dneška. Nie nadarmo je protestantský sever jeho baštou, zatiaľ čo katolícky juh zatiaľ viac odoláva.

Z myšlienky rovnosti ľudí potom vychádza myšlienka ľudských práv, ktoré z pôvodne oslobodzujúcej revolučnej idey zmutovala v doktrínu, v ktorej mene dochádza dnes k deštrukcii západnej spoločnosti, akú sme poznali a do ktorej sme sa chceli vracať.

Predstava mimo konkrétneho človeka a mimo spoločnosti existujúcich abstraktných ľudských práv je pokusom založiť konvenciou racionalistický poriadok spoločenským vzťahom, ktorý by nahradil náboženstvo, ale uchoval si jeho nadprirodzenú autoritu povýšením ľudských práv na akúsi mimo konkrétnu spoločnosť existujúcu prírodnú silu.

V skutočnosti ide len a len o spoločenskú konvenciu zodpovedajúcu konkrétnej situácii západnej spoločnosti v tej ktorej dobe, ktorá môže byť fakticky ľubovoľne menená. Večného na nej nie je nič a univerzalistické ambície, ktoré ju sprevádzajú, a snaha vnucovať neustále extendujúcu spleť tzv. ľudských práv iným ľudským spoločenstvám, ktoré takú potrebu necítia, prešli odlišným kultúrnym vývojom a majú iné tradície, je skôr než čokoľvek iné výrazom nadradeného západného imperializmu .

Idea rovnosti sprevádzaná koncepciou ľudských práv vytvárajú predstavu nárokovosti, či už ide o materiálny blahobyt či spoločenské postavenie jednotlivca. Nie zodpovednosť každého za život svoj, svojej rodiny a svojej krajiny, ale nárok, natiahnutá ruka voči - štátu.

Celá doktrína ľudských práv je etatistická samou svojou podstatou, pretože iba štát je schopný garantovať nároky plynúce z neustále bobtnajúcich "ľudských práv" a zabezpečiť v ich duchu "rovnosť" medzi ľuďmi. Občan sa stáva klientom štátu, podlieha mu, nemôže bez neho v žiadnom okamihu existovať.

Ideál rovnosti ľudí v spoločnosti je v praxi neuskutočniteľný. Vždy bude existovať rozpor plynúci z rozdielov medzi vládnucimi a ovládanými, bohatými a chudobnými, mladými a starými, medzi mužmi a ženami.

Nerovnosť vo výsledku ľudskej činnosti je neodstrániteľná, nerovnosť v príležitostiach je len čiastočne obmedziteľná, ale vždy bude reálne existovať.

Takýto stav je prirodzený a do značnej miery môže byť považovaný z meritokratického hľadiska za spravodlivý. Z hľadiska zbožštenia rovnosti je však neprijateľný.

To má mnohostranné dôsledky. Na jednej strane je moderná spoločnosť chytená do pasce nekonečnej antidiskriminačnej kampane deliacej ľudí do skupín podľa najrôznejších absurdných kolektívnych identít, politickej korektnosti a feministického a rodového šialenstva.

Na ďalšej strane prináša zbožštenie rovnosti na svetlo sveta znova starú marxistickú predstavu, že minulý aj existujúce svet a jeho usporiadanie sú nelegitímne a morálne neprijateľné, pretože ideál rovnosti nenapĺňajú či dokonca popierajú.

Náš starý svet si nezasluhuje zachovanie, ale naopak radikálnu zmenu. Minulosť je morálne neprijateľná, spoločenské vzťahy falošné. Všetko je nevyhnutné zmeniť, pretože všetci majú na všetko právo a štát je povinný to zaistiť.

Starý komunizmus absolutizoval údajné ekonomické práva ľudí, ako bolo právo na prácu, kde podľa vykonaného množstva mali byť ľudia odmeňovaní až do doby, než rozvoj výrobných síl umožní aplikovať zásadu "každému podľa jeho potrieb".

V márnej snahe uskutočniť ideál rovnosti metódami revolučného násilia zrušil komunizmus súkromné ​​vlastníctvo výrobných prostriedkov, povedané marxistickú terminológiou, ale bol schopný vytvoriť len totalitne udržiavanú uzavretú nedostatkovú ekonomiku s nivelizovanou všeobecne nízkou životnou úrovňou.

Debakel komunistickej utópie v porovnaní s tradičnou, prirodzene sa vyvíjajúcou slobodnou západneu spoločnosťou bol ohromujúci.

Obetiam komunizmu bola vec v drvivej väčšine jasná, blahobytnej západnej spoločnosti však nie. Čím bohatší sa Západ stával a čím menej sa musel strachovať o existenčné problémy, tým príťažlivejšie sa začali stávať veľké zdanlivo všeľudské ideály, ako je rovnosť medzi ľuďmi, ľudské zdravie, planéta a jej udržateľný vývoj atď.

Sloboda jednotlivca, ktorej vybojovanie umožnilo dosiahnuť ohromného civilizačného rozmachu západnej civilizácie, sa začala považovať po páde komunizmu za večnú danosť, neskôr dokonca za nebezpečné ohrozenie udržateľných pomerov na planéte.

Fukuyamov "koniec dejín" akoby symbolizoval tento namyslený a nezodpovedný pohľad na svet a spoločnosť, ktorý Západ po konci studenej vojny ovládol.

Presvedčenie, že blahobyt je večný a je na neho nárok, presiaklo všetkými spoločenskými vrstvami Západu spolu s bezstarostnosťou a totálnou nezodpovednosťou.

Moderní progresivisti išli ešte ďalej než starí klasici marxizmu-leninizmu. Neobmedzili svoju aktivitu iba na boj proti súkromnému vlastníctvu a kapitalizmu a opustili marxistické uhranutie materiálnou (výrobnou) základňou spoločnosti.

Poučenie vyvodili aj z toho, že radikálne revolučné metódy presadenia pokrokárskej ideológie ju dlhodobo skôr zdiskreditovali.

Zamerali sa preto na snahu zmeniť samotné základy tradičného usporiadania ľudskej spoločnosti, ako sú národ, rodina a dokonca samotná ľudská identita jednotlivca.

V optike zbožštenie rovnosti ich považujú za nositeľa večného útlaku a diskriminácie rôzne definovaných minorít, za prostredie, v ktorom sa reprodukujú škodlivé stereotypy, čím označujú tradičné spoločenské role a fungovanie spoločnosti.

Fascinovaní príkladom veľkých naratívov, ktoré stoja v základe svetových náboženstiev a po tisícročia formujú štruktúry, hodnoty spoločnosti a správanie ľudí, veria dnešní ľavicoví progresivisti, že je možno človeka a ľudskú spoločnosť ľubovoľne premeniť, ak budú použité vhodné metódy, šikovná manipulácia a odstránené existujúce spoločenské prekážky, ktoré tomu bránia.

Po skončení studenej vojny sa tak Západ stal bojovým poľom, na ktorom sa progresivistická ľavica snaží znovu uskutočniť starú utópiu o zrušení starého prirodzeného sveta a jeho nahradením svetom novým, vybudovaným podľa pokrokárského sociálno-inžinierskeho dizajnu.

Vo svete nadvlády médií a informačných technológií už nie je potreba revolučného násilia, všetko je možné uskutočniť postupne prevýchovou a mediálnou manipuláciou pri získaní dostatočného vplyvu na štátne a medzinárodné orgány a inštitúcie.

A tak sme v posledných dekádach svedkami neustáleho a koncentrovaného "dlhého pochodu" pokrokárov štátnymi, medzinárodnými, vzdelávacími, mediálnymi a inými inštitúciami západného sveta. Po tridsiatich rokoch ovládajú takmer všetok politický, mediálny a intelektuálny mainstream a jeho prostredníctvom šíria a vnucujú progresivistickú agendu do celého sveta.

Tak ako starý marxizmus-leninizmus mal svoje povestné tri súčasti, moderné pokrokárstvo tiež stojí na troch pilieroch - je to masová migrácia, rodová ideológia a klimatický alarmizmus.

Podpora masovej migrácie predstavuje zásadný útok na národné štáty, ktoré sú prekážkou progresivistického internacionalizmu a globalizmu, feminizmus a podpora homosexuálnych sobášov majú oslabiť a rozložiť rodinu, ako základnú spoločenskú jednotku, a transgenderová ideológia má za cieľ zmeniť základnú ľudskú identitu tak, ako na nej svet doteraz stál.

Všetko je postupne dávkované a pretlačované z medzinárodnej úrovne, predovšetkým v rámci OSN a v Európe EÚ, ktorých aparáty pokrokári kompletne ovládli.

Všetko, čo narušuje, rozbíja a rozkladá tradičnú západnú spoločnosť a jej inštitúcie, je podporované. Napr. moslimská migrácia a islam sú podporované, ale iba ak prichádzajú na Západ, pretože sú tradičnej západnej pôvodne kresťanskej spoločnosti cudzorodé, neintegrujú sa do nej a existenciou paralelných spoločenských štruktúr ju rozbíjajú, hoci sú progresivistickým prioritám a témam veľmi nepriateľské a hodnotovo nezlučiteľné.

V moslimských krajinách sa islam inak žiadnej podpore pokrokárov neteší a je považovaný za rovnakého nepriateľa ako ostatné tradičné ideológie.

Homosexualita a homosexuálne zväzky sú propagované ako prirodzený výraz vrodenej danosti, ktoré si zasluhujú plné zrovnoprávnenie v rodinných vzťahoch. Súčasne a v zjavnom rozpore s tým však progresivisti hlásajú, že pohlavná identita má byť vecou voľby a že rozdielne spoločenské roly mužov a žien sú diskriminačný podvod bielej maskulínnej tradície.

Všetko je opreté o zvulgarizované a z kontextu vytrhané čiastkové poznatky rôznych vedeckých disciplín, lebo "veda" v sekularizovanej západnej spoločnosti nahrádza úlohu náboženstva a dáva tak týmto názorom akési "vyššie" posvätenie.

V poslednej dobe je najúčinnejšia manipulácia progresivistov západnou verejnosťou založená na šírení strachu a pocitu viny. K obom týmto emóciám je verejnosť na dnešnom Západe mimoriadne náchylná, pretože sa právom obáva, že vysoký životný štandard a sociálne vymoženosti štátu blahobytu nebudú dlho udržateľné s tým, ako sa bohatstvo a ekonomický výkon presúva postupne do Ázie.

Oným strašiakom je klimatická zmena, ktorá vraj fatálne ohrozuje našu planétu, a je výsledkom rozmarnej existencie ľudstva. Nijak nevadí, že sa klíma v histórii Zeme menila a mení trvalo a že nie sme schopní kvantifikovať podiel človeka na týchto zmenách.

Globálne je však šírená úplne bizarná a na vode stojace predstava, že je v silách súčasného ľudstva kontrolovať a vytvárať klímu na našej planéte podľa svojich predstáv.

Staré zdiskreditované komunistické heslo "Rozkážeme vetru, dažďu" je bez hanby vnucované politikmi a médiami ľuďom znovu ako realita a program.

Klimatický alarmismus je nesmierne nebezpečný v tom, že je postavený na úplne antihumánnych premisách. Slúži posvätnému vyššiemu cieľu - záchrane planéty, a teda človek a jeho sloboda, po stáročia základné témy západnej civilizácie, musia ustúpiť do pozadia.

V mene planéty sú opustené demokratické princípy a obmedzovaná sloboda človeka. Ani ľudské práva už nie sú posvätná, planéta má vraj prednosť. Reálna moc je odovzdávaná viac a viac do rúk nikomu sa nezodpovedajúcich aktivistov, mediálnych manipulátorov a údajných vedcov, ktorých vôľa je prostredníctvom medzinárodných paktov a organizácií vnucovaná celému svetu.

Cieľom je globálna vláda nad umelo homogenizovaným ľudstvom - nová desivá utópia západného progresivismu.

Tento ideový prúd pôsobí a funguje decentralizovane, ale koncentrovane. Jeho jednotlivé priority sú pretláčané separátne a nikto ich explicitne neoznačuje za súčasti jednotnej ideologickej agendy. A tak vedieme spory o homosexuálne manželstvo, či o podiel človeka na klimatických zmenách ako o vecných problémoch, nie ako o konštrukciách jednej radikálnej ľavicovej utopickej ideológie, ktoré sú umelo zavedené a vnucované (v našom prípade zvyčajne zvonka) do verejnej debaty.

Tlak tejto modernej ľavicovej ideológie narastá každým dňom a je evidentné, že jej propagátori a hýbatelia nie sú ochotní viesť žiadne vážne diskusie a tolerovať iné názory.

Nesúhlas je označený za lož a ​​populizmus, iný názor za fake news, je oslavovaná a zavádzaná cenzúra a potláčaná sloboda slova.

Dnes už nestačí vynucovanie obyčajné politickej korektnosti, voči názorovým odporcom už sú bežne používané rôzne formy represie, osobných postihov a zastrašovania.

O tom, ako je tento boj vyhrotený, svedčí "studená občianska vojna" progresivistov s prezidentom Trumpom v USA alebo rapídne sa zhoršujúce situácie v krajinách EÚ.

Ofenzíva progresivistov vyvoláva odpor čoraz väčšej časti mlčiacej väčšiny občanov a spoločnosť dramaticky polarizuje.

Hrozí nebezpečenstvo, že v tejto situácii tradičné západné demokratické politické systémy strácajú svoju funkčnosť, lebo žiadna strana nie je ochotná pripustiť volebnú prehru a realizáciu politiky druhej strany.

Celý západný svet sa ocitá na osudovej križovatke a my s ním.

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

November ´89

Námestia boli znovu plné. Spomínalo sa i vyzývalo

Spomienkové podujatia sa konali na viacerých miestach Slovenska.

Oslavy Novembra 89 na Námestí slobody, ktoré zorganizovala iniciatíva Za slušné Slovensko.
November ´89

Danko: Pred 30 rokmi sme porazili komunizmus, spoločne zdoláme aj súčasné výzvy

"Dnes mám pocit, že sa nám snažia vsugerovať, že len to, čo prichádza zo západu je správne. Ja som však presvedčený, že najlepšia ideológia je zdravý rozum a čisté srdce,“ povedal.

Andrej Danko.
November ´89

Ciele novembra ’89 sa podľa Popoviča v mnohom nenaplnili

Spoločenská diskusia, v ktorej je možné nastoliť témy, pomenovať príčiny a nachádzať riešenia, je potrebná pre zdravý vývoj spoločnosti. Za 30 rokov od Nežnej revolúcie však takmer vymizla, tvrdí jeden z lídrov študentského hnutia.

Anton Popovič.
November ´89

Predstavitelia krajín V4 si uctili obete režimu pri Bráne slobody

"My si len želajme, aby ľudia nezostali apatickí, aby kedykoľvek tak ako po vybojovanej slobode názoru a slova mohli kedykoľvek na uliciach prejaviť svoj názor. Ale želajme si, aby to bolo vždy pokojnou a mierovou cestou," povedal Pellegrini.

Poľský minister zahraničných vecí Jacek Czaputowicz, manželka predsedu vlády Česka Monika Babišová, predseda vlády ČR Andrej Babiš, predseda vlády SR Peter Pellegrini, predseda vlády Maďarska Viktor Orbán a manželka predsedu vlády Maďarska Anikó Lévai.