SME
Piatok, 6. december, 2019 | Meniny má Mikuláš
ROZHOVOR

Ladislav Jakl: Európska únia je od základu zlý koncept, ale aj zlé veci sú schopné vývoja. Vyvíjajú sa však vždy v ešte horšie

Útok progresivistov na osvedčené spoločenské štruktúry a vzťahy je stále agresívnejší a jeho dopady ničivejšie a zrýchľujúce sa. A to vo všetkých hlavných smeroch: v ekofanatizme až ekoterorizme, v zdivočenom genderizme a feminizme a v civilizačne samovražednom multikulturalizme.

Ladislav JaklLadislav Jakl(Zdroj: FB)

Publicista a hudobník Ladislav Jakl bol po Nežnej revolúcii poslancom Českej národnej rady, neskôr dlhé roky pôsobil po boku Václava Klausa a dnes pracuje v jeho inštitúte.

Komentuje súčasné spoločenské dianie, je otvoreným odporcom viacerých progresívnych -izmov a Európsku úniu považuje za zlý koncept.

V rozhovore pre Konzervatívny web povedal, že za najväčiu hrozbu pre slobodu slova považuje autocenzúru, ktorou neberieme slobodu slova len sebe, ale zmenšujeme slobodný priestor aj pre druhých.

Sme na prahu 30. výročia Nežnej revolúcie. Keď sa pozriete späť do obdobia revolučného a tesne po ňom, čo sa Vám vybaví ako prvé?

- Som účastníkom onej pamätnej demonštrácie zo 17. novembra 1989, takže je to súčasťou mojich spomienok, môjho života, mojich dojmov. A dni potom? Hektické, po nociach množenie letákov, organizovanie rôznych akcií, v jednom víre udalostí. Boli to dni a týždne, kedy som sa cítil veľmi šťastný, akokoľvek som si nerobil ilúzie, že snáď neprídu zase dni všedné i trpké.

Ako sa postupne stane z hudobníka, novinára respektíve poslanca Českej národnej rady poradca prezidenta?

Článok pokračuje pod video reklamou

- Moja spolupráca s Václavom Klausom začala bezprostredne po udalosti nazvanej Sarajevský atentát. Do tej doby sme sa poznali len okrajovo, vďaka mojej poslaneckej a potom novinárskej úlohe.

Ale deň po jeho vtedajšej rezignácii na funkciu premiéra som zavolal do jeho sekretariátu a nechal mu odkaz, že v čase mediálnej hystérie, vybičovanej proti nemu, stojím za tým, a ak by niečo potreboval, nech sa ozve.

Ozval sa hneď na druhý deň, pozval ma k sebe a ponúkol spoluprácu. Sprvu zadarmo, potom ako jeho asistent poslanca, potom - keď bol zvolený za predsedu Poslaneckej snemovne - som sa stal riaditeľom jeho Odborného útvaru (čo bolo oddelenie analytikov a oddelené tlačovej.

O štyri roky neskôr som opäť pár mesiacov bol v úlohe jeho poslaneckého asistenta, a keď sa potom stal prezidentom, bol som medzi prvými, ktorých si vzal so sebou na Hrad. Tam som bol 10 rokov jeho tajomníkom, sprvu tiež riaditeľom sekretariátu a potom riaditeľom Politického odboru. Teraz pracujem v jeho Inštitúte.

Václav Klaus je spojený s Vašim životom už "nejaký ten piatok". Určite sa tá spolupráca nedá stručne zhodnotiť, tak aspoň skúste prezradiť, čo na ňom obdivujete, čo naopak by mohol zmeniť a ktorú jeho vrodenú vlastnosť by ste chceli mať.

- Obdivujem predovšetkým jeho pracovitosť a erudovanosť. Meniť zrelého muža už nemá cenu. A jeho vrodenú vlastnosť? Vystačím si so svojimi, jeho pracovitosť je skôr získaná, tu asi vrodenú nemá.

V rozhovore s Filipom Šebestom ste povedali, že vás prekvapilo, ako často ste uvažovali konzervatívne v čase, keď ste bol považovaný za liberála. Viete byť konkrétnejší? Respektíve, nebolo v tom čase revolučno-porevolučnom veľa konzervatívne zmýšľajúcich ľudí liberálmi, pretože boli na strane liberalizácie ekonomiky? Alebo inak povedané, že vtedy to bol skôr boj v ekonomickej oblasti, ktorý sa - úpravou základných pravidiel – presunul do oblasti spoločenskej?

- Ja si myslím, že to nijako nie je, ani nebolo v rozpore. Starí liberáli v ekonomickom zmysle počnúc Adamom Smithom boli predsa z dnešného pohľadu čistí kresťanskí konzervatívci. Dôraz na ekonomické a občianske slobody je predsa len jednou z aplikácií názoru, že ľudskou mocou sa nemá silou zasahovať do prirodzených spontánnych dejov.

Niekedy pred 25 rokmi som v polemike s jedným liberalizujúcim katolíckym kňazom, ktorý dnes už otvorene šíri pokrokárstvo, napísal, že neviditeľná ruka trhu aj ruka božej vôle vyrastajú obe z jedného tela a nemôže byť teda medzi nimi rozpor.

Nedá mi, aby som sa nedotkol ešte jednej vety zo spomínaného rozhovoru: "Šílenství pokrokářů tak zběsile akceleruje, že nám nezbývá, než se také radikalizovat...." Vedeli by ste byť konkrétnejší? Čo Vám z toho šialenstva najviac prekáža?

- To je skôr na knihu než na jednu odpoveď. V každom prípade je útok progresivistov na osvedčené spoločenské štruktúry a vzťahy stále agresívnejší a jeho dopady ničivejšie a zrýchľujúce sa. A to vo všetkých hlavných smeroch: v ekofanatizme až ekoterorizme, v zdivočenom genderizme a feminizme a v civilizačne samovražednom multikulturalizme.

Vy ste (bol) členom kultúrneho spektra. Je aj na českej scéne ľavicové? Respektíve do akej miery pre ňu platí Schapirove hodnotenie Hollywoodu, kde je podľa neho každý napravo od Marxa označovaný za fašistu? Alebo inak, prečo práve v kultúrnej obci dominujú ľavicové či progresívne názory?

- To je jav bežný na celom svete. Umelci majú blízko mesiášizmu. Majú pocit, že prezreli tento svet lepšie ako ostatní a ľahko tak podliehajú pokušeniu svoju predstavu o usporiadaní sveta vnútiť celej spoločnosti. To by však stále ešte nebolo to najhoršie.

Zvykol som si, že v muzike je to skoro samý ľavičiar a s mnohými aj osobne ľudsky vychádzam. Horšie sú prípady takých kultúrnych aktivistov, ktorí sú presvedčení, že keď už je raz v kultúrnej brandži, je pre neho ľavicové pokrokárstvo povinné. A ak to niektorý z kolegov v obore nerešpektuje, majú ho za zradcu. Pravičiarom alebo konzervatívcom podľa ich predstáv smie byť jedine tak politik alebo obchodník, ale umelec nesmie.

Ten istý stav je aj medzi novinármi a Vy sám ste aj publicista. Stretávate sa s ostrakizovaním Vašich myšlienok zo strany novinárov? A teraz nemám na mysli Vašu exaktnú skúsenosť s fyzickou inzultáciou.

- Áno, je to úplne rovnaké ako medzi umelcami. Snáď len s tým malým rozdielom, že mnoho publicistov si svoje ľavičiarstvo neuvedomuje, nepripúšťa si ho a svojich oponentov nevidí ako konzervatívcov, ale ako účastníkov nejakého temného mocenského sprisahania.

Ozaj, ako ste sa vtedy po útoku cítili? Nemyslím telesne, lebo to určite nie je nič príjemné, skôr duševne.

- Na ulici alebo v električke ma každý pozná. Dávam si väčší pozor, ale vo večných obavách sa predsa nedá žiť. Mať názor je holt riziko podnikania.

Prečítal som si vaše „desatoro“ (obrazne povedané) v čase Vašej ohlásenej kandidatúry za prezidenta a prekvapilo ma, že už v roku 2012 ste pomenovali niektoré tendencie v spoločnosti, o ktorých si myslím, že sú relatívne nové – ostrakizovanie menšinových názorov, zelený extrémizmus, teror politickej korektnosti. Keď ste to v tom čase formulovali, zamysleli ste aj nad tým, kedy nastal ten bod zlomu v spoločnosti, že už jav nastal alebo je to ťažké určiť pri udalostiach, ktoré sa menia postupne a nenápadne a zrazu si uvedomíte, že to, čo bolo pred desiatimi rokmi varujúcou fikciou je zrazu reálnou skutočnosťou?

- V roku 2012 to pre mňa nič nové nebolo. Pre mňa tým zlomom bol práve vládny prevrat v roku 1997. Vtedy nastali nevratné procesy, ktoré ničia českú politiku a spoločnosť dodnes.

Čo si myslíte o politickej korektnosti? Môže to dôjsť tak ďaleko, že zahubí tradičný predvolebný boj?

- Takzvaná politická korektnosť je dávno popísaný jav už v Huxleyho a Orwellových knihách. Zakážete ľuďom otvorene hovoriť a očakávate, že si oni sami začnú zakazovať slobodne myslieť. Bohužiaľ to u časti verejnosti, ktorá sa nechá zastrašiť, funguje.

Čo považujete za najväčšiu hrozbu v súčasnosti z hľadiska slobody slova?

-Autocenzúru. Autocenzúru vyvolanú strachom. Autocenzúrou totiž neberieme slobodu slova len sebe, ale zmenšujeme slobodný priestor aj pre druhých: budú sa báť povedať to, čo nehovoria ostatní, pretože tí si to zakázali. A naopak, otvorenou nebojácnou rečou inšpirujete ostatných. Oni zrazu vidia, že to je možné a ich priestor sa tým rozšíri.

Ako hodnotíte v tejto súvislosti rozsudok európskeho Súdneho dvora, ktorý rozhodol, že súdy jednotlivých krajín môžu nariadiť mazanie hodnotiacich príspevkov politikov, ak sú nactiutrhačské (v tom konkrétnom prípade rakúskej političky v znení „šialená krava“) na sociálnych sieťach?

- Na podobné javy mám jedno svoje trpké príslovie: "pokrok nezastavíš."

Nemal by politik zniesť hodnotiaci úsudok voličov?

- Iste. To dokonca musí. Jednou vecou je však hodnotenie (hoci napríklad aj pomýlené a nespravodlivé), inou vecou je napádanie, zastrašovanie a umlčanie.

Poďme k téme šírenia nenávisti. Pojem, ktorý sa často spomína, ak má dôjsť k nejakému obmedzeniu slobody slova. Aký je Váš názor na to? Čo ešte nie je a čo už naopak je šírenie nenávisti, kde sú hranice a kto to určí?

- Nenávisť je emócia. Kde nie sú emócie, nie je ani láska. Kde nie sú emócie, nie je človečenstvo, z ľudí sa stávajú len ovládané roboty. Emócie musí nejako zvládať každý z nás sám, je to úloha na celý život. Žiadna smernica Európskej únie proti šíreniu nám v tom nepomôže.

Marian Kechlibar si myslí, že chránenie mladých ľudí pred fake news môže viesť k ich ohlúpnutiu, v zmysle, že pod množstvom filtrov budú veriť každej správe a prestanú byť ostražití pri prijímaní a spracovávaní informácií. Prirovnal to k imunite detského organizmu, ktoré ohrozíme paradoxne najviac vtedy, ak ho budeme prehnane chrániť a bude žiť v sterilnom prostredí, pretože následný vstup do reálneho života jeho organizmus, ktorý si nevytvoril žiadne protilátky, nezvládne. Čo si o tom myslíte?

- O tom trochu hovorím vo svojej predchádzajúcej odpovedi. Cieľom je sploštiť ľudskú osobnosť, zjednodušiť ju a ochudobniť o vlastné dilemy, pochybnosti, zrenie, objavovanie, učenie sa. Len človek, ktorý má postoje svoje vlastné, ku ktorým sa dopracoval, a nie iba také, ktoré mu boli naliate do mozgu lievikom, sa môže za niečo postaviť, môže za niečo autenticky ručiť.

Ďalším v súčasnosti mimoriadne obľúbeným slovom progresívcov je populizmus a označujú tým zvyčajne pravicových politikov. Vytýkajú im najmä, že hovoria, čo chcú ľudia počuť. Nie je však absurdné sa tváriť, že politici by nemali počúvať ľudí a naopak hovoriť im niečo, s čím nesúhlasia a zároveň po nich chcieť, aby im dali hlas? Navyše podľa tejto logiky je potom každý populista – tak socialista, ktorý sľubuje veľké sociálne balíčky, ako zelený, ktorý by chcel, aby sme si elektrinu vyrábali šliapaním do pedálov až po Salviniho, ktorý povie, že ďalších migrantov už v krajine nechce. Vždy sa nájde niekto, ktorému sa niečo z toho páči. Od toho sú predsa voľby, aby sa ľudia rozhodli.

- Kedysi som sa učil, že populista sľubuje to, o čom dopredu vie, že je to nesplniteľné. Dnes nás učia, že populizmus je to, keď vnímame pocity, potreby, obavy a túžby ľudí, keď ich berieme vážne, keď ich rešpektujeme ako osobnosti a neberieme je len ako materiál pre stavbu našej vysnívané spoločenskej architektúry.

Apropo voľby. Nezdá sa Vám, že ak liberáli vo voľbách prehrajú, tak sa deje niečo nekalé? Údajný ruský vplyv v USA, keď prehrala Hillary Clinton, „nehorázne lži“ v kampani vo Veľkej Británii, ktoré údajne zmiatli voliča hlasujúceho za brexit. K tomu neustále ostrakizovanie krajín ako Poľsko či Maďarsko, kde vládnu konzervatívci – neriešme teraz, či dobre alebo zle, to je predsa na voličoch, aby im to dali najavo – zvyčajne z nedemokratických postupov. Čo teda robia zle Kaczyňski či Orbán? Vyhrávajú voľby, ak mám byť ironický?

- Trochu vám pokazím radosť. Liberálni progresivisti voľby nikdy neprehrajú. Sú zalezení vo verejných inštitúciách a prehru nikdy neprijmú, víťaza bojkotujú a útočia na stabilitu národnej lode, kým ju neprevrátia.

Zelený extrémizmus je ďalší zo súčasných javov, momentálne mimoriadne v popredí. Čím si vysvetľujete nárast zeleného tlaku? Sú za tým podľa Vás fakty alebo ide skôr o emocionálnu záležitosť? Alebo, čo sa nevyhnutne nevylučuje, aj o peniaze? (Študenti budú zahojení duševne, lobbisti a na nich napojení podnikatelia finančne).

- Je ľahké vziať si ako rukojemníka prírodu. Tá nevie hovoriť a ani nemá volebné právo. Keď sa niekto pasuje za hovorcu prírody, okamžite označí všetkých svojich kritikov za ničiteľov sveta, nie za iba konkurentov v spoločenskom dialógu a v súťaži ideí. S ničiteľmi sa nediskutuje, s tými sa nesúťaží. Tí sa z diskusie aj súťaže vyraďujú.

Nemáte pocit, že sa z verejného priestoru pri kľúčových témach vytráca debata, respektíve dialóg? Že je už len jedna cesta, či už ide o migrantov, klimatické zmeny alebo sociálne inžinierstvo a opačný názor je xenofóbny, tmársky, alebo dokonca nebezpečný?

- Áno, presne o tom som hovoril. Kým existujú rôzne pohľady na spoločenské usporiadanie, sú všetky legitímne. Môžem zastávať jeden z nich a snažiť sa verejnosť presvedčiť, že môj koncept je lepší. Nová doba však toto pole ruší, oponenti už nie sú považovaní za protihráča v rámci dialógu, sú postavení mimo ich systém a nesmú byť k dialógu ani pripustení.

Aj v ekonomickej oblasti už prestávam mať pocit slobody a voľného trhu. Nezdá sa Vám, že tých regulácií v únii a vo svete pribúda a že ich je priveľa?

- To spolu súvisí. Ľudia, ktorí chcú ostatným nanútiť svoju predstavu o usporiadaní spoločnosti, nemôžu nechať nikoho bez svojej kontroly. Základnou vlastnosťou trhu je hodnotenie. Ľudia hodnotia statky podľa svojej vlastnej úvahy. A to je z pohľadu spoločenských inžinierov zločin, pretože o tom, čo má akú hodnotu, predsa nesmie rozhodovať každý sám podľa seba, o tom majú rozhodnúť oni, vládnuci sociálni konštruktéri.

Čo sa to stalo z Európskou úniou? Prečo nám, čo sme zažili komunizmus, stále viac a viac pripomína to obdobie spred revolúcie? Napadlo by Vás to vtedy?

- Napadlo. Už v 90. rokoch som sa protestne vyhýbal kúpe produktov z krajín EÚ. V referende som hlasoval proti členstvu. EÚ (i predchodkyňa ES) sú od začiatku projekty smerujúce k likvidácii politickej súťaže a suverenity tak členských štátov, tak suverenity každého jedinca. Je to od základu zlý koncept. A platí na neho základná poučka: i zlé veci sú schopné vývoja. Vyvíjajú sa však vždy v ešte horšie.

Má podľa Vás Európska únia ešte šancu sa zreformovať alebo sa definitívne zakuklí ako byrokratický moloch potlačujúci právomoci jednotlivých štátov? Je pre Brusel aj preto nevyhnutné zvíťaziť v brexitovom boji za každú cenu a ukázať, že inej cesty, ako - kupredu levá, zpátky ni krok – niet?

- Nie, EÚ nikdy takú šancu nemala. Je nereformovateľná. Je nutné ju čo najrýchlejšie opustiť, alebo zrušiť. Alebo oboje súčasne.

Ako to celé podľa Vás dopadne? Viem, že nikto nemá vešteckú guľu, ale predsa, máte v hlave nejaké scenáre, ako sa bude uberať ďalší vývoj v Európe a vo svete a čo budú tie rozhodujúce kroky?

- Mňa sa na to radšej nepýtajte. Som skeptikom a moja odpoveď by mohla byť demotivujúca. A navyše: možno nie je najdôležitejšie to, ako to nakoniec dopadne. Možno je pre každého z nás dôležitejšie, ako využijeme čas do tej doby, či v pasívnom očakávaní, alebo či tomu budeme - hoci aj nakoniec márne - čeliť. Zmysel je v onom čelení, v našom konaní. K čomu to nakoniec bolo, nech raz zhodnotí niekto iný.

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

Momentka z videa.
Slovensko

Poslanci Smeru chcú pre obvinenie Fica iniciovať brannobezpečnostný výbor

Poslanec Jarjabek si myslí, že obvinením Fica sa začalo šikanovanie Smeru ako politickej strany a zastrašovanie jeho voličov.

Tlačová konferencia poslaneckého klubu Smeru.
Slovensko

Najmenej transparentnú kampaň má Smer-SD, tvrdí Transparency

Najtransparentnejšiu kampaň podľa nej vedú koalícia PS/Spolu a strana SaS. Smer výsledky spochybňuje, upozorňuje na rodinné väzby.

Tlačová konferencia poslaneckého klubu Smeru.
Slovensko

Šeliga považuje Ficove výroky za hanbu. Podľa Matoviča vedel, že sa dopustí trestného činu

Predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár tvrdí, že za vyslovenie názoru, hoci aj zlého, by nemal byť nikto trestne stíhaný.

Vľavo Boris Kollár (SME RODINA) a vpravo Igor Matovič (OĽaNO) počas zasadnutia 35. schôdze NR SR.