SME
Streda, 11. december, 2019 | Meniny má Hilda
NÁZORY

Jiří Weigl: Nepľuvajme na uplynulých 30 rokov. Je čas priznať si pravdu

Všetci opakujú, ako nám celý svet závidel Václava Havla, ale spomenúť si, čo okrem role symbolu revolúcie skutočne vo funkcii hlavy štátu veľkého a štátnického konkrétne vykonal, nedokáže nikto.

Jiří Weigl.Jiří Weigl.(Zdroj: TASR)

Prečo si to otvorene nepriznať: po 30 rokoch slobody sa máme dobre. Vieme to, ale pripadá nám akosi neslušné pripustiť si, že to u nás dopadlo skvele. Preto si radšej nechávame vnútiť falošný obrázok uplynulých desaťročí, píše Jiří Weigl v komentári uverejnenom na serveri idnes.cz a na webe Inštitútu Václava Klausa.

S blížiacim sa 30. výročím nežnej revolúcie sa náš verejný priestor začína plniť hodnoteniami, komentármi, reflexiami a spomienkami na tento dejinný prelom a na to, čo nasledovalo.

Už fakt, že udalosti pred tridsiatimi rokmi sú stále predmetom intenzívnej verejnej diskusie aj polemiky, ukazuje, že sme prežili mimoriadne obdobie troch dekád stability a mierového rozvoja, v ktorom november 1989 a spomienka na neho neboli prehlušené a prekryté žiadnymi inými významom porovnateľnými historickými otrasmi či tragédiami.

Článok pokračuje pod video reklamou

Len si predstavme paralelu s tridsiatym výročím vzniku Československa. V roku 1948 po tragickej skúsenosti veľkej krízy tridsiatych rokov, Mníchova, nemeckej okupácie a druhej svetovej vojny, v atmosfére nástupu komunizmu, spomienka na odboj proti Habsburgovcom vzrušovala len málokoho.

Z hľadiska stability a dlhodobej prosperity nemali uplynulé tri desaťročia porovnanie v celej našej modernej histórii. Paralela sa ponúka len s výnimočným obdobím posledného polstoročia habsburskej monarchie od prusko-rakúskej po prvú svetovú vojnu, kedy došlo k zásadnej modernizačnej premene českých krajín a českej spoločnosti. Súvislých troch dekád mieru a vlastnej civilizovanej demokratickej vlády sa nám inokedy ako dnes nikdy nedostalo.

Kde sú tie úžasné zákony?

Dnešná retrospektíva ukazuje, ako sa s historickou vzdialenosťou a odchádzaním pamätníkov stráca postupne schopnosť realistického pohľadu na deje minulé. Stále viac opakujeme rôzne mýty a klišé, ktoré sa za tú dobu nazbierali, zatiaľ čo skutočné výsledky a úspechy, na ktorých stojí naša súčasnosť, a preto sú živé, zostávajú stále predmetom prekrúcania a politických stretov.

Stránky novín a televízne obrazovky plnia spomienky na hrdinské zhadzovanie komunizmu v novembrových dňoch roku 1989 a príbehy zaslúžilých bojovníkov, ktorí zvíťazili.

O tom, že v tom čase už dávno nestál ani Berlínsky múr, že komunizmus sa všade okolo totálne zrútil a že sme boli predposledný v Európe, kde padol, taktne mlčíme.

Všetci opakujú, ako nám celý svet závidel Václava Havla, ale spomenúť si, čo okrem role symbolu revolúcie skutočne vo funkcii hlavy štátu veľkého a štátnického konkrétne vykonal, nedokáže nikto.

Nesnažíme sa pochopiť obriu podstatu politickej a ekonomickej transformácie, ku ktorej u nás došlo. Televízne debaty sú plné rôznych "odborníkov", ktorí opakujú, čo malo byť v našej transformácii urobené inak.

Už sme zabudli, že hlavným, najrýchlejším a najviditeľnejším výsledkom novembri 1989 bola politická sloboda, čo okrem iného znamenalo, že nikto nemal absolútnu moc presadiť svoju predstavu, teda že všetky transformačné kroky boli výsledkom zložitých kompromisov a akceptovaním mnohého nechceného.

Neboli sme v situácii čílskeho diktátora Pinocheta uskutočňujúceho projekt liberálnych ekonomických reforiem z pera amerických chicagských ekonómov, ktorý mohol nesúhlas, kritiku a opozíciu ľahko mocensky umlčať.

U nás všetko prebiehalo v podmienkach živej demokracie, heterogénnych koaličných vlád a ostrej opozície.

Transformácia sa odohrávala v reálnom živote miliónov ľudí, nešlo vývoj a zmeny zastaviť, počkať, až sa napíšu dobré zákony, až vyštudujú noví odborníci, až podniky budú mať konkurencieschopný výrobný program, a až potom začať s reformou.

Kde chceli čakať, spontánny vývoj ich zmietol. Krajiny v postsovietskom priestore by o tejto slepej uličke a jej dôsledkoch mohli dlho rozprávať.

Napriek tomu u nás stále rôzni mudrci trepú o podcenení právneho rámca bez vysvetlenia, prečo ani po tridsiatich rokoch ony úžasné dobré zákony nie a nie vzniknúť a každý druhý je znovu a znovu novelizovaný.

Ako sa hlasuje nohami

Nechali sme si vnútiť falošný obrázok privatizácie ako tunelovania a zlodejiny. Nie sme schopní doceniť, aký ohromný majetkový transfer musel byť urobený a aké nepriaznivé boli k nemu počiatočné podmienky.

Zabúdame, že všetko navyše prebiehalo v situácii kolapsu východných trhov. Niektoré podniky nemali budúcnosť, niektoré nezvládli transformáciu a určite boli niektoré novými vlastníkmi i vykradnuté.

To však nebol určujúci rys celého procesu. Naopak - česká ekonomika sa vďaka rýchlej privatizácii bola schopná postaviť na nohy a drvivá väčšina firiem preukázala svoju životaschopnosť. Vďaka tomu sme tiež najúspešnejšou postkomunistickou krajinou v Európe.

Napriek tomu stále žijú snahy predstavovať českých podnikateľov ako pochybných zbohatlíkov a šíriť nedôveru voči českému kapitálu.

Dodnes trvajú snahy privatizáciu českým nadobúdateľom kriminalizovať na základe tvrdenia, že zaplatili príliš nízku cenu.

Nikoho však ani nenapadne rovnako pristupovať k zahraničnému kapitálu, ktorý sa napríklad zmocnil takmer zadarmo všetkých veľkých českých bánk a dnes z nich zinkasuje najvyššie zisky v Európe.

Len spomeňme, ako nám najskôr dávali za vzor Poľsko a Maďarsko s ich postkomunistickými vládami, neskôr Slovensko s jeho eurom, nedostihnuteľným vzorom bolo a je Nemecko. Po tých tridsiatich rokoch by sme si mohli konečne priznať, aká je realita.

O tom, ako sa kde ľuďom darí, nerozhodujú štatistiky a komentáre. Skutočnú vypovedaciu schopnosť má správanie obyčajných ľudí, ak majú slobodu voľby.

Ľudia, ak môžu, vždy odchádzajú za lepším. Z celej východnej postkomunistickej Európy je Česká republika jedinou krajinou, ktorej počet obyvateľov výrazne vzrastá vďaka pracovnej migrácii.

Naopak, prakticky celá postkomunistická východná a stredná Európa je s výnimkou Česka vyľudňujúcou sa perifériou EÚ.

Poľsko stratilo odhadom dva až tri milióny svojich občanov, drastický odliv práceschopného obyvateľstva zaznamenáva Rumunsko a Bulharsko, odkiaľ odišla na Západ takmer štvrtina populácie, obdobne je tomu v Pobaltí.

U nás tvoria cudzinci podľa posledných údajov 13 percent pracovnej sily.

Každý si nepochybne v poslednej období všimol enormný počet Slovákov na všetkých pracovných pozíciách u nás. Sú nám blízki, nemajú s životom ani s prácou u nás žiadne problémy, prichádzajú a zostávajú. Naopak sa to nedeje.

Napriek tomu môžeme roky čítať propagandistické očierňovanie situácie v našej krajine, ktorá vraj za Slovenskom zjavne stráca, nemá euro, proeurópskych vedúcich politiky atď.

Čo tu teda všetci tí Slováci robia? Zjavne si o podobné klamlivej propagande myslia svoje.

O problémoch Poľska a Maďarska sa už dnes môže písať, aj keď sa práve ich súčasne konzervatívne vlády môžu pýšiť veľmi dobrými výsledkami.

Ale Nemecko je stále u nás nedostihnuteľným žiarivým vzorom. To Nemecko, ktoré malo ten luxus transplantovať na svoj postkomunistický východ onen mýtický dokonalý západnej právny rámec, ktorý nám vraj toľko chýbal, ktoré tam mohlo dodať neobmedzený počet kvalifikovaných odborníkov schopných ihneď prevziať a riadiť východonemecké podniky a inštitúcie, ktoré po celých tridsať rokov dotovalo východné krajiny miliardami eur vo výške viac ako jedného českého štátneho rozpočtu ročne.

V tomto úžasnom Nemecku, našom vzore, odišlo z východu na západ dva a pol milióna ľudí a dnes po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu zvíťazila v Durínsku v krajinských voľbách bývalá východonemecká komunistická strana so ziskom viac ako 30 percent hlasov.

Druhá skončila AFD, Alternatíva pre Nemecko, tj. 54 percent durínskych voličov hlasovalo pri rekordnej volebnej účasti proti establishmentu. Horšie vysvedčenie transformácia bývalej NDR dostať nemohla.

Krajina mužov Novembra

My sa tridsať rokov vyžívame v ohováranie seba samého a sťažnostiach na všetko možné. Vymysleli sme si "blbú náladu" a usilovne ju pestujeme. Pritom sa máme dobre, vieme to, ale je akosi neslušné si priznať, že to u nás dopadlo skvele.

Navyše na rozdiel od prvej republiky nie je za hranicami žiadny Hitler, so susedmi máme skvelé vzťahy. Strašíme sa Ruskom, ktoré je od nás najďalej od stredoveku, a Čínou, odkiaľ dovážame všetko okolo nás.

Zabudli sme, ako nás za komunizmu strašili imperialistami, a pritom skutočné nebezpečenstvo nám hrozilo od spojencov, ktorí nás nakoniec okupovali. Dianie u našich dnešných spojencov si preto radšej nevšímame, pretože inak by sme sa museli naozaj báť.

Takmer celých tridsať rokov sa usilovne snažíme pľuvať na všetko, čo sa u nás urobilo, najviac potom na tých, ktorí sa nebáli vziať na seba zodpovednosť a krajinu z postkomunistického marazmu vyviedli.

Zdá sa však, že v hĺbke duše to toľko neprežívame, a existuje veľa signálov, že uplynulých tridsať rokov väčšina spoločnosti hodnotia evidentne kladne.

Okrem iného: sme jedinou krajinou, v ktorej čele od začiatku, po celých tridsať rokov, stoja ľudia spojení s novembrom - Václav Havel, Václav Klaus a Miloš Zeman. Ten posledný znovu vlani vyhral v priamej voľbe.

Možno už by stálo za to si priznať, že sa u nás transformácie podarila. Po tridsiatich rokoch je to úplne zrejmé.

Najčítanejšie články

Neprehliadnite tiež

Slovensko

Po Novom roku je plynová kríza pravdepodobná, myslí si minister Žiga

Koncom roka 2019 exspiruje kontrakt medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorý bol desaťročný. Na novom sa Putin so Zelenským zatiaľ nedohodli.

Minister hospodárstva SR Peter Žiga počas príchodu na rokovanie 189. schôdze vlády SR.
Slovensko

K trom obvineným za výbuch plynu v Prešove môžu pribudnúť ďalší

Zverejnili znenie obvinenia. Je v ňom popis toho, čo výbuch predchádzalo.

Polícia privádza jedného z troch obvinených k sudcovi na Okresný súd v súvislosti s piatkovým výbuchom plynu v bytovke v Prešove.
Zahraničie

Santa Claus s kokaínom. Obchod radšej stiahol sveter zo svojho eshopu

Nápis "Len nech sneží" a obrázok Santa Clausa so šňupátkom a tromi dávkami prášku pred ním podľa kritikov jasne odkazujú na kokaín.

Santa s kokaínom.
Zahraničie

Niekoľkohodinová prestrelka v samoobsluhe v New Jersey má šesť mŕtvych

Na začiatku prestrelky stál zásah 39-ročného detektíva Josepha Sealsa, ktorý v civilnom odeve vyšetroval vraždu. Otca piatich detí zločinci zastrelili.

V ortodoxnom židovskom obchode boli nájdené telá piatich ľudí.