SME
Utorok, 14. júl, 2020 | Meniny má KamilKrížovkyKrížovky
NÁZORY

Jiří Weigl: Nepľuvajme na uplynulých 30 rokov. Je čas priznať si pravdu

Všetci opakujú, ako nám celý svet závidel Václava Havla, ale spomenúť si, čo okrem role symbolu revolúcie skutočne vo funkcii hlavy štátu veľkého a štátnického konkrétne vykonal, nedokáže nikto.

Jiří Weigl.Jiří Weigl. (Zdroj: TASR)

Prečo si to otvorene nepriznať: po 30 rokoch slobody sa máme dobre. Vieme to, ale pripadá nám akosi neslušné pripustiť si, že to u nás dopadlo skvele. Preto si radšej nechávame vnútiť falošný obrázok uplynulých desaťročí, píše Jiří Weigl v komentári uverejnenom na serveri idnes.cz a na webe Inštitútu Václava Klausa.

S blížiacim sa 30. výročím nežnej revolúcie sa náš verejný priestor začína plniť hodnoteniami, komentármi, reflexiami a spomienkami na tento dejinný prelom a na to, čo nasledovalo.

Už fakt, že udalosti pred tridsiatimi rokmi sú stále predmetom intenzívnej verejnej diskusie aj polemiky, ukazuje, že sme prežili mimoriadne obdobie troch dekád stability a mierového rozvoja, v ktorom november 1989 a spomienka na neho neboli prehlušené a prekryté žiadnymi inými významom porovnateľnými historickými otrasmi či tragédiami.

Skryť Vypnúť reklamu

Len si predstavme paralelu s tridsiatym výročím vzniku Československa. V roku 1948 po tragickej skúsenosti veľkej krízy tridsiatych rokov, Mníchova, nemeckej okupácie a druhej svetovej vojny, v atmosfére nástupu komunizmu, spomienka na odboj proti Habsburgovcom vzrušovala len málokoho.

Z hľadiska stability a dlhodobej prosperity nemali uplynulé tri desaťročia porovnanie v celej našej modernej histórii. Paralela sa ponúka len s výnimočným obdobím posledného polstoročia habsburskej monarchie od prusko-rakúskej po prvú svetovú vojnu, kedy došlo k zásadnej modernizačnej premene českých krajín a českej spoločnosti. Súvislých troch dekád mieru a vlastnej civilizovanej demokratickej vlády sa nám inokedy ako dnes nikdy nedostalo.

Kde sú tie úžasné zákony?

Dnešná retrospektíva ukazuje, ako sa s historickou vzdialenosťou a odchádzaním pamätníkov stráca postupne schopnosť realistického pohľadu na deje minulé. Stále viac opakujeme rôzne mýty a klišé, ktoré sa za tú dobu nazbierali, zatiaľ čo skutočné výsledky a úspechy, na ktorých stojí naša súčasnosť, a preto sú živé, zostávajú stále predmetom prekrúcania a politických stretov.

Skryť Vypnúť reklamu

Stránky novín a televízne obrazovky plnia spomienky na hrdinské zhadzovanie komunizmu v novembrových dňoch roku 1989 a príbehy zaslúžilých bojovníkov, ktorí zvíťazili.

O tom, že v tom čase už dávno nestál ani Berlínsky múr, že komunizmus sa všade okolo totálne zrútil a že sme boli predposledný v Európe, kde padol, taktne mlčíme.

Všetci opakujú, ako nám celý svet závidel Václava Havla, ale spomenúť si, čo okrem role symbolu revolúcie skutočne vo funkcii hlavy štátu veľkého a štátnického konkrétne vykonal, nedokáže nikto.

Nesnažíme sa pochopiť obriu podstatu politickej a ekonomickej transformácie, ku ktorej u nás došlo. Televízne debaty sú plné rôznych "odborníkov", ktorí opakujú, čo malo byť v našej transformácii urobené inak.

Skryť Vypnúť reklamu

Už sme zabudli, že hlavným, najrýchlejším a najviditeľnejším výsledkom novembri 1989 bola politická sloboda, čo okrem iného znamenalo, že nikto nemal absolútnu moc presadiť svoju predstavu, teda že všetky transformačné kroky boli výsledkom zložitých kompromisov a akceptovaním mnohého nechceného.

Neboli sme v situácii čílskeho diktátora Pinocheta uskutočňujúceho projekt liberálnych ekonomických reforiem z pera amerických chicagských ekonómov, ktorý mohol nesúhlas, kritiku a opozíciu ľahko mocensky umlčať.

U nás všetko prebiehalo v podmienkach živej demokracie, heterogénnych koaličných vlád a ostrej opozície.

Transformácia sa odohrávala v reálnom živote miliónov ľudí, nešlo vývoj a zmeny zastaviť, počkať, až sa napíšu dobré zákony, až vyštudujú noví odborníci, až podniky budú mať konkurencieschopný výrobný program, a až potom začať s reformou.

Skryť Vypnúť reklamu

Kde chceli čakať, spontánny vývoj ich zmietol. Krajiny v postsovietskom priestore by o tejto slepej uličke a jej dôsledkoch mohli dlho rozprávať.

Napriek tomu u nás stále rôzni mudrci trepú o podcenení právneho rámca bez vysvetlenia, prečo ani po tridsiatich rokoch ony úžasné dobré zákony nie a nie vzniknúť a každý druhý je znovu a znovu novelizovaný.

Ako sa hlasuje nohami

Nechali sme si vnútiť falošný obrázok privatizácie ako tunelovania a zlodejiny. Nie sme schopní doceniť, aký ohromný majetkový transfer musel byť urobený a aké nepriaznivé boli k nemu počiatočné podmienky.

Zabúdame, že všetko navyše prebiehalo v situácii kolapsu východných trhov. Niektoré podniky nemali budúcnosť, niektoré nezvládli transformáciu a určite boli niektoré novými vlastníkmi i vykradnuté.

Skryť Vypnúť reklamu

To však nebol určujúci rys celého procesu. Naopak - česká ekonomika sa vďaka rýchlej privatizácii bola schopná postaviť na nohy a drvivá väčšina firiem preukázala svoju životaschopnosť. Vďaka tomu sme tiež najúspešnejšou postkomunistickou krajinou v Európe.

Napriek tomu stále žijú snahy predstavovať českých podnikateľov ako pochybných zbohatlíkov a šíriť nedôveru voči českému kapitálu.

Dodnes trvajú snahy privatizáciu českým nadobúdateľom kriminalizovať na základe tvrdenia, že zaplatili príliš nízku cenu.

Nikoho však ani nenapadne rovnako pristupovať k zahraničnému kapitálu, ktorý sa napríklad zmocnil takmer zadarmo všetkých veľkých českých bánk a dnes z nich zinkasuje najvyššie zisky v Európe.

Len spomeňme, ako nám najskôr dávali za vzor Poľsko a Maďarsko s ich postkomunistickými vládami, neskôr Slovensko s jeho eurom, nedostihnuteľným vzorom bolo a je Nemecko. Po tých tridsiatich rokoch by sme si mohli konečne priznať, aká je realita.

Skryť Vypnúť reklamu

O tom, ako sa kde ľuďom darí, nerozhodujú štatistiky a komentáre. Skutočnú vypovedaciu schopnosť má správanie obyčajných ľudí, ak majú slobodu voľby.

Ľudia, ak môžu, vždy odchádzajú za lepším. Z celej východnej postkomunistickej Európy je Česká republika jedinou krajinou, ktorej počet obyvateľov výrazne vzrastá vďaka pracovnej migrácii.

Naopak, prakticky celá postkomunistická východná a stredná Európa je s výnimkou Česka vyľudňujúcou sa perifériou EÚ.

Poľsko stratilo odhadom dva až tri milióny svojich občanov, drastický odliv práceschopného obyvateľstva zaznamenáva Rumunsko a Bulharsko, odkiaľ odišla na Západ takmer štvrtina populácie, obdobne je tomu v Pobaltí.

U nás tvoria cudzinci podľa posledných údajov 13 percent pracovnej sily.

Každý si nepochybne v poslednej období všimol enormný počet Slovákov na všetkých pracovných pozíciách u nás. Sú nám blízki, nemajú s životom ani s prácou u nás žiadne problémy, prichádzajú a zostávajú. Naopak sa to nedeje.

Skryť Vypnúť reklamu

Napriek tomu môžeme roky čítať propagandistické očierňovanie situácie v našej krajine, ktorá vraj za Slovenskom zjavne stráca, nemá euro, proeurópskych vedúcich politiky atď.

Čo tu teda všetci tí Slováci robia? Zjavne si o podobné klamlivej propagande myslia svoje.

O problémoch Poľska a Maďarska sa už dnes môže písať, aj keď sa práve ich súčasne konzervatívne vlády môžu pýšiť veľmi dobrými výsledkami.

Ale Nemecko je stále u nás nedostihnuteľným žiarivým vzorom. To Nemecko, ktoré malo ten luxus transplantovať na svoj postkomunistický východ onen mýtický dokonalý západnej právny rámec, ktorý nám vraj toľko chýbal, ktoré tam mohlo dodať neobmedzený počet kvalifikovaných odborníkov schopných ihneď prevziať a riadiť východonemecké podniky a inštitúcie, ktoré po celých tridsať rokov dotovalo východné krajiny miliardami eur vo výške viac ako jedného českého štátneho rozpočtu ročne.

Skryť Vypnúť reklamu

V tomto úžasnom Nemecku, našom vzore, odišlo z východu na západ dva a pol milióna ľudí a dnes po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu zvíťazila v Durínsku v krajinských voľbách bývalá východonemecká komunistická strana so ziskom viac ako 30 percent hlasov.

Druhá skončila AFD, Alternatíva pre Nemecko, tj. 54 percent durínskych voličov hlasovalo pri rekordnej volebnej účasti proti establishmentu. Horšie vysvedčenie transformácia bývalej NDR dostať nemohla.

Krajina mužov Novembra

My sa tridsať rokov vyžívame v ohováranie seba samého a sťažnostiach na všetko možné. Vymysleli sme si "blbú náladu" a usilovne ju pestujeme. Pritom sa máme dobre, vieme to, ale je akosi neslušné si priznať, že to u nás dopadlo skvele.

Navyše na rozdiel od prvej republiky nie je za hranicami žiadny Hitler, so susedmi máme skvelé vzťahy. Strašíme sa Ruskom, ktoré je od nás najďalej od stredoveku, a Čínou, odkiaľ dovážame všetko okolo nás.

Skryť Vypnúť reklamu

Zabudli sme, ako nás za komunizmu strašili imperialistami, a pritom skutočné nebezpečenstvo nám hrozilo od spojencov, ktorí nás nakoniec okupovali. Dianie u našich dnešných spojencov si preto radšej nevšímame, pretože inak by sme sa museli naozaj báť.

Takmer celých tridsať rokov sa usilovne snažíme pľuvať na všetko, čo sa u nás urobilo, najviac potom na tých, ktorí sa nebáli vziať na seba zodpovednosť a krajinu z postkomunistického marazmu vyviedli.

Zdá sa však, že v hĺbke duše to toľko neprežívame, a existuje veľa signálov, že uplynulých tridsať rokov väčšina spoločnosti hodnotia evidentne kladne.

Okrem iného: sme jedinou krajinou, v ktorej čele od začiatku, po celých tridsať rokov, stoja ľudia spojení s novembrom - Václav Havel, Václav Klaus a Miloš Zeman. Ten posledný znovu vlani vyhral v priamej voľbe.

Skryť Vypnúť reklamu

Možno už by stálo za to si priznať, že sa u nás transformácie podarila. Po tridsiatich rokoch je to úplne zrejmé.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie články

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Neprehliadnite tiež

Ilustračná fotografia.
Analýza

Národnosť páchateľov: Hovoriť, že ide o migrantov alebo nie?

O brutálnym a bezdôvodnom zabití vodiča i následných protestoch, informovali francúzske médiá podrobne. O pôvode útočníkov však nebola nikde ani zmienka.

Veronique Monguillotová, manželka zabitého vodiča autobusu, drží fotografiu so svojím manželom Philippom na čele sprievodu v Bayonne.
Slovensko

Celoplošné opatrenia sa zatiaľ zavádzať nebudú

Viac ako polovica nových prípadov bola priamo donesená zo zahraničia. Najviac ľudí nakazili navrátilci z Česka, pričom jeden z nich infikoval 45 ľudí.

Predseda vlády SR Igor Matovič (OĽaNO) a minister zdravotníctva SR Marek Krajčí (OĽaNO).
Slovensko

Smer-SD bude mať snem v sobotu 18. júla. Má sa na ňom voliť nové vedenie

O funkciu predsedu strany sa bude opätovne uchádzať jej doterajší líder Robert Fico. „My sme nemali v úmysle robiť snem tohto typu, ale zradcovia nás prinútili urobiť rekonštrukčný snem strany," povedal.

Robert Fico.