SME
Piatok, 6. december, 2019 | Meniny má Mikuláš
NOVEMBER ´89

Študenti odmietali žiť ďalej v lži, spomína Rado Števčík

"Pred ministerstvom sa stala zvláštna vec. Práve začali z áut vychádzať policajti s obuškami a v prilbách. V tom okamihu vyšiel z budovy ministerstva ideologický tajomník Gejza Šlapka. Bol veľmi žoviálny, začal s nami diskutovať, pýtal sa - čo tu, deti, chcete?" spomína na prvý pochod študentov.

Tajomník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Radoslav Števčík.Tajomník Filozofickej fakulty Univerzity Komenského Radoslav Števčík.(Zdroj: TASR)

BRATISLAVA - V Bratislave manifestovali študenti už 16. novembra 1989. Ich neohlásený, a teda aj nepovolený pochod sa zaobišiel bez incidentov.

Naopak, oficiálne povolená demonštrácia v Prahe sa na ďalší deň skončila brutálnym policajným zásahom, ktorý odštartoval politické zmeny a pád komunistického režimu.

Ako hovorí vtedajší študent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského (FFUK) Radoslav Števčík, aj vďaka 16. novembru boli bratislavskí vysokoškoláci pripravení na to, čo nasledovalo.

Článok pokračuje pod video reklamou

Prežili ste detstvo v období normalizácie. Napadlo vám niekedy, že systém, v ktorom všetci žijú, by sa mohol zmeniť?

- Ako ročník 1970 som celý život pred Novembrom prežil v normalizácii. Nič iné sme vtedy nepoznali. Nevedeli sme, čo je to sloboda v dnešnom zmysle slova. Nepoznali sme na vlastnej koži, čo to je, robiť si, čo chcem. Žili sme v krajine, kde nás režim nútil k pokrytectvu - niečo iné sa hovorilo doma a niečo iné v škole. Život v takejto nedôvere a neustálom podozrievaní naznačoval len minimálnu šancu na nejakú zmenu.

Ocitol som sa na fakulte, kde boli študenti sociológie, psychológie, histórie, filozofie. Pravidelne sme sa stretávali na brigádach, keď nás vysielali povedzme do konzervární, aby sme pomáhali zvládať nápor úrody z polí. A tam vznikali diskusie o tom, ako budeme žiť ďalej. Zamýšľali sme sa nad tým, čo nás čaká. Či budeme žiť ako naši rodičia alebo to skúsime zmeniť.

Koniec 80. rokov 20. storočia priniesol isté povzbudenie napríklad v podobe otvorenejších umeleckých diel, odvážnejšieho humoru a satiry. Zaznamenali ste aj vy takýto signál?

- Takýchto okamihov bolo viac, pre mňa bol jedným z nich český film Tomáša Vorla Pražská pětka a najmä poviedka Na brigádě, ktorá bola paródiou na 50. roky, na ten zväzácky, angažovaný a mládežnícky život. Slogan "Američanům nenaléváme" si pamätám dodnes. V umení sa to začínalo uvoľňovať. Aj Gorbačov znamenal obrovskú nádej, že sa to môže zlepšiť. Nehovorím, že zmeniť, ale zlepšiť, pretože si s odstupom času uvedomujem, že aj on bol veľmi limitovaný - a jeho predstava o tom, ako má vyzerať spoločnosť, bola ohraničená komunistickou realitou. Všetko, čo robil, bolo stále v rámci budovania socializmu.

Mali ste k dispozícii nejaké iné informačné zdroje okrem tých oficiálnych, teda kontrolovaných komunistami?

- Pochádzam z Prievidze a tam sa niekedy dal chytiť rakúsky rozhlas, ale aj Slobodná Európa či Hlas Ameriky. Počúvali sme to aj z toho dôvodu, že to bolo zakázané - a zakázané ovocie najlepšie chutí. Doma sme mali knižky, ktoré boli "na indexe", či už to bol Mňačko, Kaliský alebo Tatarka. V lete 1989 sme boli na brigáde v Dunajskej Strede a tam sme v miestnej knižnici objavili zakázané knihy Dominika Tatarku. Keďže to bolo v maďarskom prostredí, tieto knihy neboli nikdy otvorené ani prelistované, tak sme ich s mojim konškolákom, básnikom Kamilom Zbružom "zachránili", ak to tak môžem povedať. Študoval som slovenský aj ruský jazyk a literatúru. V Sovietskom zväze sa vtedy začalo otvorenejšie hovoriť o historických súvislostiach, aj o veciach, ktoré sa týkali našej histórie. V Československu bolo skostnatené vedenie. Všetci sme mali na filozofickej fakulte povinný spoločný základ - vedecký komunizmus, vedecký ateizmus, dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia a rôzne "pavedy", ktoré sme museli povinne absolvovať. Bolo to strašne otravné a nikto tomu neveril.

Čo vás priviedlo k myšlienke manifestovať 16. novembra?

- Začalo sa to v auguste, keď som zaregistroval, že Bratislavská päťka chce položiť kvety na schody Univerzity Komenského, kde bola v roku 1968 okupantmi zavraždená Danka Košanová a ďalší ľudia. Keď som tam 21. augusta prišiel, nič sa nedialo, lebo predstavitelia Bratislavskej päťky boli zatknutí. Študenti potom chodievali pred Justičný palác vyjadriť im podporu. Vtedy sme to vnímali tak, že nie je v poriadku, ak niekoho zavrú a idú ho súdiť iba za to, že niekomu ide položiť kvety a uctiť si jeho pamiatku. Moja spolužiačka z psychológie Magda Hlaváčová prišla s myšlienkou, že by sme mali aj my niečo spraviť. Blížil sa 17. november, Medzinárodný deň študentstva a 50. výročie zatvorenia vysokých škôl v Česku. Bol to okrúhly, symbolický dátum. Akurát termín sa zmenil, pretože v piatok malo byť dekanské či rektorské voľno...

Z akého dôvodu bolo voľno?

- Vždy, keď bolo historické výročie nejakej udalosti, ktorá nebola celkom konformná s režimom a mohla by rezonovať, študenti dostali voľno a v televízii išla Angelika. Snaha bola, aby mimobratislavskí študenti odcestovali domov, urobili si voľný víkend a pozerali telku. Preto padla voľba na 16. novembra. Dohoda bola, že sa stretneme na vtedajšom Mierovom námestí (dnes Hodžovo námestie) a uvidíme, čo sa bude diať. Nikto nevedel, či bude nasledovať pochod, alebo sa rozídeme alebo čo sa stane.

Čo sa teda dialo?

- Stretli sme sa, zaspievali sme československú hymnu, študentskú hymnu a držali sme sa za ruky, čím sme si dodávali odvahu. V tej chvíli začali proti nám ísť z viacerých strán autá Verejnej bezpečnosti (VB). Tým nás fakticky zatlačili do podchodu. Pokračovali sme na Poštovú ulicu, cez Námestie SNP a zastavili sme sa na Hviezdoslavovom námestí, kde sa v marci 1988 konala Sviečková manifestácia. Táto zastávka bola pre mňa najsilnejším momentom, keď sme tam stáli v kruhu, držali sme sa za ruky a kričali sme: "My chceme slobodu." Na tú dobu to bolo pomerne odvážne kričať niečo také na plné hrdlo uprostred mesta. Potom sme smerovali pred budovu Univerzity Komenského, kde bola zastrelená Danka Košanová. Tým sme sa prihlásili k odkazu rokov 1968 aj 1988. Sprevádzali nás celý čas autá VB a aj televízny štáb, ktorý všetko snímal.

A nevedeli ste, na čo budú zábery použité?

- Keď sme prišli pred budovu ministerstva školstva, zistili sme, že je to štáb televízie, ktorý potom s nami nahral rozhovory o tom, čo vlastne žiadame. Počas pochodu zneli požiadavky, že chceme slobodu, demokraciu, žiadame prepustenie politických väzňov, školské reformy, vystupovali sme proti plánovanému školskému jadrovému reaktoru. Žiadali sme slobodu slova. A chceli sme poznať pravdu o našej histórii aj o súčasnosti. To bolo najdôležitejšie posolstvo, že nechceme žiť ďalej v lži.

So študentmi vtedy nadviazal rozhovor známy komunistický funkcionár.

- Pred ministerstvom sa stala zvláštna vec. Práve začali z áut vychádzať policajti s obuškami a v prilbách. V tom okamihu vyšiel z budovy ministerstva ideologický tajomník Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska (ÚV KSS) Gejza Šlapka. Bol veľmi žoviálny, začal s nami diskutovať, pýtal sa - čo tu, deti, chcete? Boli medzi nami aj takí, ktorí začali riešiť problematiku internátov, ale to sme nepovažovali za podstatné. Na argument, že na ulici sa nediskutuje, sme povedali, že predsa Francúzska revolúcia, Veľká októbrová socialistická revolúcia aj Víťazný február sa tiež diali na ulici. Ponúkli nám možnosť, že sa v pondelok stretnú naši zástupcovia so zástupcami ministerstva školstva a budú v debate pokračovať. Večer o tom televízia odvysielala reportáž a dosť nás šokovalo, že sa v nej objavili naše vyjadrenia a naše tváre. Vedeli sme, že už sme asi narazili na mantinel a že nejaká sankcia musí prísť. Nakoniec však prišiel 17. november v Prahe.

Čo sa dialo v ďalších dňoch?

- Na rozdiel od ostatných spolužiakov sme niektorí po tejto akcii nešli na víkend domov k rodičom, ale ostali sme na internáte. Keď sme sa dozvedeli, čo sa stalo v Prahe, dali sme sa dohromady piati - Andrea Červená, Adriana Hosťovecká, Milan Novotný, Rastislav Rigo a ja, aby sme na internátnej izbe sme spísali protest vo forme listu federálnemu premiérovi Ladislavovi Adamcovi. Odsúdili sme brutalitu zásahu na Národní třídě a žiadali sme tejto vyšetrenie udalosti a potrestanie vinníkov.

Ako ste sa o tom dozvedeli?

- Zo Slobodnej Európy a z rakúskej televízie. Keď sme videli tie zábery, utvrdilo nás to v tom, že to už je príliš, lebo tak ako zmlátili týchto študentov, mohli zmlátiť aj nás deň predtým alebo kedykoľvek inokedy, keby sme sa chceli zhromaždiť.

Čo sa dialo v pondelok 20. novembra, keď začali masovo protestovať slovenskí študenti?

- Nás vlastne 16. november pripravil na to, čo sa dialo potom. Vedeli sme, že do toho ideme naplno. My piati sme v pondelok o 9. ráno prečítali svoje vyhlásenie. Nikto z nás nebol taký hrdina, aby povedal - ja to prečítam celé sám. Striedali sme sa na podobločnici a každý prečítal časť. Potom nás ako prvý podporil Valér Mikula, ktorý učil na katedre slovenskej literatúry, postupne sa pridali ďalší. Prišli ľudia z vedenia fakulty a chceli, aby sme to rozpustili, aby sme boli "rozumní". Keď sme trvali na diskusii, ponúkli nám učebňu na Gondovej. Ale my sme chceli aulu, tak nás do nej napokon pustili. Za vrch stola - volá sa to estráda podľa výkladového slovníka - si sadli predstavitelia fakulty. Žiadali sme od nich, aby sa za nás postavili, aby aj oni odsúdili zásah v Prahe. A oni to neboli schopní spraviť. Aula bola plná, výhodou našej fakulty bola jej veľkosť, že nás bolo skoro 2500, čo bola obrovská masa a podpora. V istom okamihu vystúpila Jana Plulíková a povedala, že ak sa oni nehanbia za to, čo sa tu deje, tak sa ona hanbí za nich a že by tam nemali sedieť a mali by odísť. Tak došlo k deložovaniu vedenia fakulty, keď sme dekana a prodekanov donútili odísť preč - a na ich miesta sme si sadli my, študenti. Vytvorili sme prvý štrajkový výbor na Slovensku. Ohlásili sme, že sa odmietame ďalej učiť. Povedali sme, že budeme chodiť každý deň do školy, ale budeme diskutovať o problémoch a neprestaneme, kým sa to nevyšetrí a vinníci sa nepotrestajú. Do auly za nami potom prišli študenti Vysokej školy múzických umení (VŠMU) a večer sme prijali spoločné vyhlásenie študentov FFUK a VŠMU, kde sme vyzvali aj ostatné vysoké školy na Slovensku, aby sa k nám pridali.

Ako sa ďalej šírili výzvy na štrajk medzi ostatnými študentmi?

- Prvý deň bola aula plná študentov z FFUK. A na druhý deň, v utorok, to vieme zo zvodiek Štátnej bezpečnosti, stálo pred budovou asi 5000 ďalších študentov. Vyzvali sme ich, keďže by sme sa všetci nezmestili dnu, aby išli na svoje fakulty a tam si zakladali štrajkové výbory, organizovali sa a diskutovali. V prvých dňoch bola možnosť komunikácie obmedzená. Išli sme napríklad s Valérom Mikulom do Trnavy a tam sa ešte nič nedialo. Preto sme chodili po dvojiciach - jeden študent a jeden člen Verejnosti proti násiliu (VPN) - po mestách šíriť osvetu.

Ktorý okamih vás presvedčil, že návrat späť už nie je možný?

- Generálny štrajk, to bol kľúčový okamih, keď komunisti rezignovali, lebo pochopili, že to nemá význam a bol zrušený štvrtý článok ústavy o vedúcej úlohe strany.

Pracovali ste ako novinár, boli ste starostom bratislavského Starého Mesta, dnes ste sa vrátili na svoju alma mater a pôsobíte ako jej tajomník. Myslíte si, že by dnešní študenti boli schopní takejto vzbury?

- Myslím si, že dnes majú študenti všetko. Všetko, čo sme my nemali. Majú slobodu a môžu si robiť, čo chcú. Môžu cestovať. Môžu študovať. Ak nechcú študovať, môžu ísť robiť. A nemusia vlastne ani robiť. V roku 2019 je úplne iná situácia než v roku 1989. Máme demokraciu, máme záruku, že si každé štyri roky môžeme zvoliť zmenu. Áno, stali sa tu hrozné veci - ale všetci môžu slobodne demonštrovať, manifestovať. V Prahe boli študenti zbití len za to, že vyjadrili svoj názor. Áno, spoločnosť nie je zdravá - ale máme slobodu a s ňou prišla aj zodpovednosť. Za to, v akom stave je táto krajina, zodpovedá každý z nás. Môžeme si slobodne zvoliť svoju reprezentáciu, svoju cestu, akou chceme ísť. Raz sa nám to podarí, raz sa to nepodarí, ale je to stále naša zodpovednosť, nikto sa nemôže vyhovárať, že "to ja nie". Každý jeden z nás je svojou mierou zodpovedný za túto krajinu.

Najčítanejšie články

Téma: Slovensko


Neprehliadnite tiež

Momentka z videa.
Slovensko

Poslanci Smeru chcú pre obvinenie Fica iniciovať brannobezpečnostný výbor

Poslanec Jarjabek si myslí, že obvinením Fica sa začalo šikanovanie Smeru ako politickej strany a zastrašovanie jeho voličov.

Tlačová konferencia poslaneckého klubu Smeru.
Slovensko

Najmenej transparentnú kampaň má Smer-SD, tvrdí Transparency

Najtransparentnejšiu kampaň podľa nej vedú koalícia PS/Spolu a strana SaS. Smer výsledky spochybňuje, upozorňuje na rodinné väzby.

Tlačová konferencia poslaneckého klubu Smeru.
Slovensko

Šeliga považuje Ficove výroky za hanbu. Podľa Matoviča vedel, že sa dopustí trestného činu

Predseda hnutia Sme rodina Boris Kollár tvrdí, že za vyslovenie názoru, hoci aj zlého, by nemal byť nikto trestne stíhaný.

Vľavo Boris Kollár (SME RODINA) a vpravo Igor Matovič (OĽaNO) počas zasadnutia 35. schôdze NR SR.