SME
Pondelok, 20. január, 2020 | Meniny má Dalibor
NÁZORY

O iránskom odlive mozgov alebo spomienka na Mehrdáda

Irán priznal, že omylom zostrelil ukrajinské lietadlo. Prečo ma to zas toľko neprekvapilo, píše Marian Kechlibar.

Protivládny demonštranti vyšli po útoku Iránu do ulíc.Protivládny demonštranti vyšli po útoku Iránu do ulíc.(Zdroj: TASR/Ap)

Tak nám vrchní predstavitelia iránskej vlády vyšli s pravdou von: lietadlo, na ktorého palube sa nachádzalo skoro dvesto ľudí, nespadlo skrze žiadnu technickú závadu, ale po zásahu iránskou protivzdušnou obranou.

Má to nejakú politickú dohru, americký prezident Trump tvítol iránskym občanom odkaz v jazyku farsí (preklad tu) a v Teheráne prebiehajú protesty, ktoré režim celkom tvrdo potláča.

Na Reddite som sa dočítal, že jedno z hesiel prevolávaných demonštrantmi vraj je "milujeme Trumpa", čo ak je pravda, asi v príslušných redakciách zavarí pár mozgov...

Článok pokračuje pod video reklamou

Avšak režim kvôli tomu asi nepadne, to by som sa čudoval. Dnes chcem písať o príbuznej téme. Je ňou iránsky brain drain, čiže odliv mozgov, píše publicista Marian Kechlibar v článku uverejnenom na jeho webe kechlibar.net.

Od bývalého sovietskeho bloku sa Iránska islamská republika líši jedným dosť podstatným prvkom: nikdy príliš nekomplikovala svojim vlastným občanom možnosť vysťahovať sa von.

Sám Chomejní svojho času vyhlásil niečo v zmysle "kto nemá nervy na život v islamskej revolúcii, nech vypadne" (presný citát v angličtine tu), a podľa toho sa tamojší štát dodnes riadi.

Ono je to svojím spôsobom aj mazané, pretože tým zároveň vznikol akýsi poistný ventil zaisťujúci, že vo vnútri Iránu nedôjde ku kritickej koncentrácii disidentov a nepriateľov režimu. Tí sú prevažne vonku, za kopčekmi.

Lenže vedľajším efektom tejto slobody pohybu je skutočnosť, na ktorú narazili svojho času už súdruhovia z NDR a kvôli ktorej potom vybudovali berlínsku stenu: z krajiny uteká úplne disproporčné množstvo mladých, schopných, vzdelaných ľudí, ktorí v nej nevidia budúcnosť.

Brain drain v Iráne je jeden z najväčších na svete, ak nie vôbec najväčší. Počet vysokoškolákov utekajúcich každoročne zo staroslávnej Perzie je 150-200-tisíc.

Jedného z nich som osobne poznal už pred dvadsiatimi rokmi v Prahe. Neďaleko Národnej triedy bola jedna trafika, mával som tade vtedy občas cestu a kupoval som si tam Ikariu. Časom mi ju tam začali schovávať, aby sa náhodou nevypredala, než dorazím. A v popoludňajších hodinách, keď som tam najčastejšie chodil, obvykle predával Mehrdád.

Mehrdád bol o päť rokov starší ako ja a privyrábal si v trafike na štúdium; bol vtedy čerstvým postgraduálom na jednom technickom odbore. Česky už celkom hovoril, aj keď s brutálnym pšísfukom. Raz som ho potom stretol v čajovni (tejto) a asi tri hodiny sme kecali. Jeho opis zážitkov zo života v islamskej republike bol pestrofarebný a napospol desivý.

V roku 1997 vyhral prezidentské voľby v Iráne relatívne umiernený klerik menom Chatámí a naivní študenti si mysleli, že režim sa teraz bude liberalizovať.

Lenže prezident v iránskom politickom systéme zas toľko moci nemá, tá spočíva hlavne v rukách vysokých ajatolláhov.

Represívne zložky dali mládeži čoskoro najavo, že žiadne veľké uvoľnenie sa nekoná. Mehrdád, bytostný ateista a poslucháč heavy metalu, sa rýchlo ocitol na nejakej čiernej listine a utiekol z rodnej zeme práve včas.

(Niekoľko jeho kolegov z teheránskej univerzity skončilo za mrežami a zo štúdií boli v rámci ich malého rouhačského krúžku vyhodení všetci.)

A keďže Mehrdádova tetuška sa ešte niekedy za šacha Páhlavího vydala do Československa, skončil v Prahe.

Pomery, ktoré mi popisoval, boli pre Čecha v slobodnej atmosfére 90. rokov trochu šokujúce. Náboženská elita si bola sakramentsky dobre vedomá toho, že študenti z veľkých miest sú jej úhlavní a nezmieriteľní nepriatelia. A aj keď ich nemohla zničiť ako celok - kto by potom udržiaval vyspelejšie časti ekonomiky v chode? - pohŕdala nimi a nevynechala príležitosť, aby im ukázala, kto je pánom.

Ak už sa nejaký holobriadok ocitol v rukách polície pre podozrenie z protištátnej činnosti, musel v rámci vyšetrovania počítať minimálne s nakladačkou. A tým nie je mienených "pár faciek", ale "šesť bacharov stojí okolo jedného ležiaceho človeka a kope do neho ako do lopty."

Vôbec sa nečudujem, že život v takých politických pomeroch motivuje každého len trochu slobodomyseľného človeka k tomu, aby zbalil kufre a vypadol von. Zvlášť, keď mu v tom vláda, na rozdiel od všetkého ostatného, ​​nekladie žiadne prekážky.

Neviem, čo sa nakoniec stalo s Mehrdádom, ale jeho kolegov, utieknuvších vysokoškolákov, stretnete na západe hŕbu. (Ostatne to zostrelené lietadlo bolo tiež plné študentov, ktorí sa vracali do Kanady.)

Sú nenápadní a nevyčnievajú. Na rozdiel od niektorých iných migrantských vrstiev narazíte na ich mená skôr v záhlaví vedeckých článkov, než na zozname osôb, po ktorých momentálne pátra kriminálka. (Výnimky samozrejme sú.)

Málokto z nich praktizuje islam, však tiež utiekli pred nádherami islamskej republiky. Dievčatá a dámy nenosia šatku a nepreháňajú to s cudnosťou.

Takýto hromadný útek kvalitných ľudí sa však nutne musí podpísať na fungovaní krajiny, ktorú opustili.

Dokážem veriť tomu, že napríklad, ten zabitý generál Solejmání bol práve kompetentný človek, ktorý dokázal realizovať, čo si zaumienil. Ale neverím tomu, že v Revolučných gardách a podobných organizáciách majú tých kompetentných ľudí dostatok.

Čítal som niekde na internete jedovatú poznámku, že najväčšie riziko iránskej atómovej bomby by bolo v tom, že by personálu vybuchla omylom pod rukami, a po zostrele ukrajinského Boeingu sa tomu už ani nemôžem úplne smiať. Takí kariérni odborníci s požehnaním štátostrany svojho času vyhodili do vzduchu reaktor v Černobyle.

(A než mi pripomeniete, že Američania tiež omylom zostrelili lietadlo: áno, nie sú voči tomu imúnni a pár incidentov s atómovými bombami už mali, rovnako ako ostatní.)

V kontexte toho, že z Iránu utieklo až príliš veľa vzdelaných ľudí, mi tiež dáva zmysel to, ako brutálny ten režim pri potláčaní nepokojov je. Myslím si, že nejde len o dedičstvo oných psychopatov, ktorí v roku 1979 uchvátili moc.

Ono to najskôr bude aj tým, že, na rozdiel od mnohých iných autoritárskych systémov, v Teheráne jednoducho nemajú dosť odborníkov a psychologického know-how na to, aby dokázali svoju vlastnú populáciu manipulovať nejakými jemnejšími, menej násilnými spôsobmi.

Koniec koncov sa im nepodarilo sprevádzkovať ani dostatočne účinný firewall pre filtrovanie nežiadúcich informácií zvonku, takže ten Trumpov tweet vo fársí sa ihneď rozletel po celej krajine, hoci je v bytostnom záujme režimu, aby sa tak nestávalo ...

No, a kde chýbajú mozgy, tam musia držať vládu pri moci obušky a guľky. Ale kto s čím narába, s tým tiež zachádza. Čítali ste si ten zoznam hesiel, na ktorý som odkazoval? Jedno z nich znie: "Beda vám, ak sa jedného dňa ozbrojíme."

Ak sa to naozaj jedného dňa stane, tak tá ďalšia iránska revolúcia nebude mať so zamatom nič spoločné. Na to už ten štát zabil príliš veľa vlastných ľudí, a ich príbuzní si to pamätajú. Ak sa ajatolláhovia neudržia pri moci, skončia pri stene rovnako ako Ceausescu, pokiaľ ich ešte predtým rozbesnený dav neroztrhá na kusy.

Samozrejme to tí fúzatí páni vedia a podľa toho aj konajú. Nešťastný národ!

No, s tým nič neurobíme. Maximálne o tom môžeme hovoriť. Ale je dôležité, aby sa o tom aspoň hovorilo.

Najčítanejšie články

Téma: Názory


Neprehliadnite tiež

Kresťanstvo

Týždeň modlitieb spája

V Prešove sa od dnes začína Týždeň modlitieb za jednotu kresťanov.

Ilustračné foto.
Zahraničie

Johnson sa stretol v Berlíne s Putinom, hovoril o Skripaľovi

Nazval to nehanebným pokusom o vraždu nevinných ľudí na britskej pôde... Povedal, že takýto útok sa už nesmie zopakovať.

Boris Johnson (vľavo) debatuje s Vladimirom Putinom.
Slovensko

Danko tvrdí, že SNS nevytvorí koalíciu so Smerom, ĽSNS a Sme rodina

Na otázku, či by bol radšej v koalícii s hnutím OĽaNO alebo Sme rodina, exprezident Kiska uviedol, že by si zvolil radšej Matoviča.

Prezident Andrej Kiska (vľavo) a predseda parlamentu Andrej Danko.
Zahraničie

Rodina v USA zatvárala deti do drevených klietok, najmenší mal osem mesiacov

Alabamské úrady zadržali tridsaťročnú matku detí a starých rodičov.

Jedna z klietok, do ktorej zatvárali deti.