SME
Sobota, 29. február, 2020 | Meniny má
NÁZORY

Jiří Weigl: Brexit ukázal, že história neskončila

Samotná suverénna existencia Veľkej Británie na hraniciach EÚ bude inšpiráciou a možno aj posilou pre všetkých, ktorí veria v budúcnosť Európy národných štátov.

Jiří Weigl.Jiří Weigl.(Zdroj: TASR)

31. januára večer nastáva brexit a Veľká Británia odchádza z EÚ. Niektorí, kto sa na túto udalosť pozerajú primárne z našej českej perspektívy, často hovoria, že už nejde o nič zásadne zaujímavého, pretože príležitosť, ktorú brexit a šok z neho pôvodne znamenali, nezneužili na nevyhnutne potrebnú reflexiu a z nej plynúcu revíziu európskej integračnej politiky .

Európsky establishment brexit ustál a Titanic sa sunie nerušene ďalej. Tento skeptický pohľad má svoje hlboké ratio a oprávnenie, píše Jiří Weigl v komentári uevrejnenom na webe Inštitútu Václava Klausa.

Článok pokračuje pod video reklamou

Na druhej strane som však presvedčený, že bez ohľadu na to predstavuje brexit zásadný prelom z hľadiska geopolitického.

Berie ním za svoje univerzalistickú a globalistickú ideu, ktorá ovládla nielen európske elity, ale do značnej miery aj predstavy širokej európskej verejnosti, že Európska únia a európska integrácia sú nevyhnutnou a vytúženou budúcnosťou, v ktorej sa postupne rozplynú a zaniknú všetky európske štáty a národy.

Brexit je potvrdením, že ani tu koniec histórie nenastal a Európa sa vracia späť k svojim starým zlomom, tradíciám a trecím plochám, že históriu a tradície nemožno konštruktivisticky znásilňovať a ľubovoľne meniť.

Po brexite bude náš kontinent vyzerať úplne inak. Kontinentálna EÚ už nebude univerzálnym projektom, ale obyčajným nemeckým blokom, v ktorom si slabnúce Francúzsko nie je isté, ako obstojí voči svojmu ďaleko silnejšiemu hlavnému partnerovi Nemecku, ktorý sa stáva čoraz menej predvídateľným.

Centrálny kontinentálny blok vytvorený okolo dominantnej veľmoci usilujúcej o vládu nad Európou nie je v európskej histórii nóvum.

Naopak, vytváranie spoločenstiev, boj proti nim a ich rozpad sú náplňou európskej histórie od 17. storočia. Svetovládne ambície Habsburgovcov, francúzskych Ludvikov, Napoleona, vilémovského Nemecka i Hitlera vždy narážali na odpor okrajových veľmocí.

Jednou, a v podstate hlavnou z nich, bolo vždy Anglicko, neskôr Veľká Británia, ktorá podobný vývoj trvale pokladala za svoje zásadné ohrozenie.

Preto vždy organizovala a platila koalície proti momentálnemu kontinentálnemu hegemónovi a neváhala ani sama vstúpiť do vojny, aby zjednotenie Európy pod vládou niekoho iného nedopustila.

Druhou veľmocou, ktorá sa vždy cítila ohrozená pokusom zjednotiť kontinent, bolo Rusko. A Rusko cez rôzne peripetie a váhania vždy nakoniec proti kontinentálnemu hegemónovi do vojny vstúpilo (Napoleon, I. a II. svetová vojna).

Je paradoxné sledovať, že 75 rokov po skončení druhej svetovej vojny bude náš kontinent geopoliticky pripomínať situáciu pred spojeneckým víťazstvom.

Väčšina Európy tvorí blok, v ktorom je vedúcou silou kedysi porazené Nemecko, a na jeho stranách zostanú dve tradičné veľmoci - Veľká Británia a Rusko, víťazi poslednej vojny, ktoré podobnému vývoju v histórii vždy bránili.

Ocitáme sa na pôdoryse, ktorý je politickým stratégom a diplomatom dôverne známy.

O Rusku môžeme dnes a denne v médiách čítať, že sa k európskej integrácii a jej prehlbovaniu a rozširovaniu priaznivo nestavia, ba práve naopak.

Je to logické a zodpovedá to jeho historickej tradícii aj skúsenosti.

Možno očakávať, že britská politika sa bude po brexite vyvíjať podobne, bez ohľadu na obsah dohodnutého rámca vzťahov s EÚ.

Existencia mocnej a dominantnej kontinentálnej veľmoci nie je a nebude v britskom záujme.

Úspech európskej integrácie bol umožnený zásadným oslabením porazeného a rozdeleného povojnového Nemecka a skutočnosťou, že sa Veľká Británia a Francúzsko stali v bipolárnom svete studenej vojny druhoradými veľmocami.

Staré antagonizmy stratili váhu a takisto USA mali záujem na stabilite západnej Európe ohrozovanej potenciálnou sovietskou hrozbou.

Pád komunizmu zvýšil ambície prosperujúcej západnej Európy - postupnými a trvalými centralizačnými krokmi vytvoriť európsky superštát, novú svetovú veľmoc schopnú súperiť s USA. Túto zmenu smeru vyjadrila Maastrichtská zmluva z roku 1992.

Jej tvorcovia však nepočítali s účinkom ďalších historických zmien, ktoré sa udiali súčasne. Tou hlavnou bolo zjednotenie Nemecka. Stačilo iba štvrť storočia, aby Veľká Británia, ktorá v snahe zabrániť nemeckej kontinentálnej hegemónii vykrvácala a zvíťazila v dvoch svetových vojnách, zistila, že Európska únia, tak ako sa vyvinula, predstavuje minimálne naplnenie vojnových cieľov vilémovského Nemecka z prvej svetovej vojny, dosiahnutých však civilizovaným a mierovým spôsobom a za britského prispenia.

Súčasne si mohla opakovane vyskúšať, že nemeckej dominancii v EÚ nie je schopná zabrániť ani spojenectvom s Francúzskom či inými štátmi.

Tomuto vývoju mohutne prispeli dve veci - prijatie jednotnej meny a rozšírenie EÚ na východ.

Pre Nemecko podhodnotené euro dalo nemeckej ekonomike veľkú konkurenčnú výhodu, zatiaľ čo pochovalo južné krídlo EÚ a oslabilo Francúzsko, a rozšírenie na východ umožnilo vzniknúť akejsi novej Mitteleurópe, kordóne na Nemecko ekonomicky a stále viac aj politicky naviazaných stredoeurópskych satelitov, čo posunulo ťažisko EÚ na východ a Nemecko do jej centra.

Situácia v EÚ však ukazuje, že Nemecko je síce príliš veľké a silné z hľadiska európskej rovnováhy, ktorú tým rozbíja, ale pre pevné ovládnutie a vedenie Európy je predsa príliš slabé.

Politicky sa dnes nachádza na veľmi nejasnej križovatke a jeho mainstream sa začína veľmi nebezpečne radikalizovať a vychyľovať smerom doľava.

Historické mocenské ambície nemeckej politiky sa zdajú byť síce naplnené, ale nemecká verejnosť si to príliš nemyslí, nezdieľa ich a nie je ochotná za to platiť.

Nemecký postoj k európskej budúcnosti nie je preto príliš čitateľný, avšak bez jeho súhlasu nemožno nič rozhodnúť.

Francúzsky arogantný centralizmus v kombinácii s nemeckou precíznou dôkladnosťou vytvorili v Bruseli desivý byrokratický systém, ktorým sa tamojšie elity odcudzili európskej verejnosti.

Prehnaný dôraz na budovanie únijných inštitúcií a arogantné úradnícke presadzovanie integračných krokov cestou ďalších a ďalších regulácií, opovrhovanie názormi verejnosti členských krajín a nakoniec ovládnutie Bruselu progresivistickou ideológiou urobili z EÚ kontroverzný vyhranený politický projekt presadzovaný nedemokratickými metódami.

Veľká Británia je príliš veľká a významná krajina s veľmi špecifickými tradíciami vlastnej štátnosti a politického usporiadania, aby s ňou mohli bruselské elity zaobchádzať rovnako ako napr. s malým Írskom.

Za tisíc rokov svojej histórie nebola nikdy nútená sa cudzej vôli podriaďovať a vždy sa takémuto osudu zúrivo bránila.

Je európskou krajinou, ale iba jednou nohou. Za morom ležia iné anglosaské krajiny, s ktorými ju pútajú korene hlbšie a pevnejšie, než s krajinami na kontinente.

Nebolo preto divu, že pre ňu začalo byť smerovania EÚ neprijateľné. Brexit musel prísť.

Odchodom Británie sa vraciame k zárodku normálneho sveta. Samotná jej suverénna existencie na hraniciach EÚ bude inšpiráciou a možno aj posilou pre všetkých, ktorí veria v budúcnosť Európy národných štátov.

Najčítanejšie články

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Názory

Démonizácia obhajcov je spoľahlivá cesta k tyranii

Úmyselné lži sú fanatickými nepriateľmi Donalda Trumpa ospravedlňované "svätým" cieľom jeho odstránenia z funkcie prezidenta USA.

Alan Dershowitz.
Zahraničie

Američania majú strach z piva značky Corona

Nečakané dôsledky šírenia koronavírusu po svete.

Ilustračné foto.
Slovensko

Peniaze zo zbierky po výbuchu rozdelili vlastníkom bytov

Ľudia poslali do Prešova vyše päť miliónov eur.

Horiaci bytový dom v Prešove.
Slovensko

Volič môže vo voľbách odovzdať najviac štyri preferenčné krúžky

Nepoužité alebo zle upravené hlasovacie lístky musí volič odložiť do zapečatenej schránky, inak sa dopustí priestupku, za ktorý mu hrozí sankcia 33 eur.

Ilustračná fotografia.