31. januára večer nastáva brexit a Veľká Británia odchádza z EÚ. Niektorí, kto sa na túto udalosť pozerajú primárne z našej českej perspektívy, často hovoria, že už nejde o nič zásadne zaujímavého, pretože príležitosť, ktorú brexit a šok z neho pôvodne znamenali, nezneužili na nevyhnutne potrebnú reflexiu a z nej plynúcu revíziu európskej integračnej politiky .
Európsky establishment brexit ustál a Titanic sa sunie nerušene ďalej. Tento skeptický pohľad má svoje hlboké ratio a oprávnenie, píše Jiří Weigl v komentári uevrejnenom na webe Inštitútu Václava Klausa.
Na druhej strane som však presvedčený, že bez ohľadu na to predstavuje brexit zásadný prelom z hľadiska geopolitického.
Berie ním za svoje univerzalistickú a globalistickú ideu, ktorá ovládla nielen európske elity, ale do značnej miery aj predstavy širokej európskej verejnosti, že Európska únia a európska integrácia sú nevyhnutnou a vytúženou budúcnosťou, v ktorej sa postupne rozplynú a zaniknú všetky európske štáty a národy.
Brexit je potvrdením, že ani tu koniec histórie nenastal a Európa sa vracia späť k svojim starým zlomom, tradíciám a trecím plochám, že históriu a tradície nemožno konštruktivisticky znásilňovať a ľubovoľne meniť.
Po brexite bude náš kontinent vyzerať úplne inak. Kontinentálna EÚ už nebude univerzálnym projektom, ale obyčajným nemeckým blokom, v ktorom si slabnúce Francúzsko nie je isté, ako obstojí voči svojmu ďaleko silnejšiemu hlavnému partnerovi Nemecku, ktorý sa stáva čoraz menej predvídateľným.
Centrálny kontinentálny blok vytvorený okolo dominantnej veľmoci usilujúcej o vládu nad Európou nie je v európskej histórii nóvum.
Naopak, vytváranie spoločenstiev, boj proti nim a ich rozpad sú náplňou európskej histórie od 17. storočia. Svetovládne ambície Habsburgovcov, francúzskych Ludvikov, Napoleona, vilémovského Nemecka i Hitlera vždy narážali na odpor okrajových veľmocí.
Jednou, a v podstate hlavnou z nich, bolo vždy Anglicko, neskôr Veľká Británia, ktorá podobný vývoj trvale pokladala za svoje zásadné ohrozenie.
Preto vždy organizovala a platila koalície proti momentálnemu kontinentálnemu hegemónovi a neváhala ani sama vstúpiť do vojny, aby zjednotenie Európy pod vládou niekoho iného nedopustila.
Druhou veľmocou, ktorá sa vždy cítila ohrozená pokusom zjednotiť kontinent, bolo Rusko. A Rusko cez rôzne peripetie a váhania vždy nakoniec proti kontinentálnemu hegemónovi do vojny vstúpilo (Napoleon, I. a II. svetová vojna).
Je paradoxné sledovať, že 75 rokov po skončení druhej svetovej vojny bude náš kontinent geopoliticky pripomínať situáciu pred spojeneckým víťazstvom.
Väčšina Európy tvorí blok, v ktorom je vedúcou silou kedysi porazené Nemecko, a na jeho stranách zostanú dve tradičné veľmoci - Veľká Británia a Rusko, víťazi poslednej vojny, ktoré podobnému vývoju v histórii vždy bránili.
Ocitáme sa na pôdoryse, ktorý je politickým stratégom a diplomatom dôverne známy.
O Rusku môžeme dnes a denne v médiách čítať, že sa k európskej integrácii a jej prehlbovaniu a rozširovaniu priaznivo nestavia, ba práve naopak.
Je to logické a zodpovedá to jeho historickej tradícii aj skúsenosti.
Možno očakávať, že britská politika sa bude po brexite vyvíjať podobne, bez ohľadu na obsah dohodnutého rámca vzťahov s EÚ.
Existencia mocnej a dominantnej kontinentálnej veľmoci nie je a nebude v britskom záujme.
Úspech európskej integrácie bol umožnený zásadným oslabením porazeného a rozdeleného povojnového Nemecka a skutočnosťou, že sa Veľká Británia a Francúzsko stali v bipolárnom svete studenej vojny druhoradými veľmocami.
Staré antagonizmy stratili váhu a takisto USA mali záujem na stabilite západnej Európe ohrozovanej potenciálnou sovietskou hrozbou.
Pád komunizmu zvýšil ambície prosperujúcej západnej Európy - postupnými a trvalými centralizačnými krokmi vytvoriť európsky superštát, novú svetovú veľmoc schopnú súperiť s USA. Túto zmenu smeru vyjadrila Maastrichtská zmluva z roku 1992.
Jej tvorcovia však nepočítali s účinkom ďalších historických zmien, ktoré sa udiali súčasne. Tou hlavnou bolo zjednotenie Nemecka. Stačilo iba štvrť storočia, aby Veľká Británia, ktorá v snahe zabrániť nemeckej kontinentálnej hegemónii vykrvácala a zvíťazila v dvoch svetových vojnách, zistila, že Európska únia, tak ako sa vyvinula, predstavuje minimálne naplnenie vojnových cieľov vilémovského Nemecka z prvej svetovej vojny, dosiahnutých však civilizovaným a mierovým spôsobom a za britského prispenia.
Súčasne si mohla opakovane vyskúšať, že nemeckej dominancii v EÚ nie je schopná zabrániť ani spojenectvom s Francúzskom či inými štátmi.
Tomuto vývoju mohutne prispeli dve veci - prijatie jednotnej meny a rozšírenie EÚ na východ.
Pre Nemecko podhodnotené euro dalo nemeckej ekonomike veľkú konkurenčnú výhodu, zatiaľ čo pochovalo južné krídlo EÚ a oslabilo Francúzsko, a rozšírenie na východ umožnilo vzniknúť akejsi novej Mitteleurópe, kordóne na Nemecko ekonomicky a stále viac aj politicky naviazaných stredoeurópskych satelitov, čo posunulo ťažisko EÚ na východ a Nemecko do jej centra.
Situácia v EÚ však ukazuje, že Nemecko je síce príliš veľké a silné z hľadiska európskej rovnováhy, ktorú tým rozbíja, ale pre pevné ovládnutie a vedenie Európy je predsa príliš slabé.
Politicky sa dnes nachádza na veľmi nejasnej križovatke a jeho mainstream sa začína veľmi nebezpečne radikalizovať a vychyľovať smerom doľava.
Historické mocenské ambície nemeckej politiky sa zdajú byť síce naplnené, ale nemecká verejnosť si to príliš nemyslí, nezdieľa ich a nie je ochotná za to platiť.
Nemecký postoj k európskej budúcnosti nie je preto príliš čitateľný, avšak bez jeho súhlasu nemožno nič rozhodnúť.
Francúzsky arogantný centralizmus v kombinácii s nemeckou precíznou dôkladnosťou vytvorili v Bruseli desivý byrokratický systém, ktorým sa tamojšie elity odcudzili európskej verejnosti.
Prehnaný dôraz na budovanie únijných inštitúcií a arogantné úradnícke presadzovanie integračných krokov cestou ďalších a ďalších regulácií, opovrhovanie názormi verejnosti členských krajín a nakoniec ovládnutie Bruselu progresivistickou ideológiou urobili z EÚ kontroverzný vyhranený politický projekt presadzovaný nedemokratickými metódami.
Veľká Británia je príliš veľká a významná krajina s veľmi špecifickými tradíciami vlastnej štátnosti a politického usporiadania, aby s ňou mohli bruselské elity zaobchádzať rovnako ako napr. s malým Írskom.
Za tisíc rokov svojej histórie nebola nikdy nútená sa cudzej vôli podriaďovať a vždy sa takémuto osudu zúrivo bránila.
Je európskou krajinou, ale iba jednou nohou. Za morom ležia iné anglosaské krajiny, s ktorými ju pútajú korene hlbšie a pevnejšie, než s krajinami na kontinente.
Nebolo preto divu, že pre ňu začalo byť smerovania EÚ neprijateľné. Brexit musel prísť.
Odchodom Británie sa vraciame k zárodku normálneho sveta. Samotná jej suverénna existencie na hraniciach EÚ bude inšpiráciou a možno aj posilou pre všetkých, ktorí veria v budúcnosť Európy národných štátov.
