SME
Štvrtok, 9. júl, 2020 | Meniny má LujzaKrížovkyKrížovky
NÁZORY

O mostoch, múroch a pokrievkach priklápajúcich vriace kotly

Zamyslenie o tom, čo Európska únia toleruje a čo nie alebo prečo má na rovnaké udalosti dvojaký meter.

Ilustračné foto.Ilustračné foto. (Zdroj: Michal Frank)

Politika je umenie možného, ​​čo znamená, že kto sa začne veľmi hlásiť k nejakému vznešenému idealizmu, nutne časom zabŕdne do pokrytectva. To ešte nie je samo o sebe taká hrôza a dalo by sa s tým žiť ...

Osobne si viac cením tých politikov, ktorým rôzne hladká a krásne slová z úst tak ľahko neskáču, a ktorí sú naopak ochotní priznať, že podstata ich činnosti má všetok pôvab surového mäsa rozhádzaného po kuchynskej linke.

Ale vo svojich štyridsiatich rokoch som sa dávno zmieril s tým, že lepšie to nebude, píše Marian Kechlibar v článku uverejnenom na jeho webe kechlibar.net.

Skryť Vypnúť reklamu

Pre politikov, ktorí sa usilujú o štatút morálnej (a moralizujúcej) figúry, tu vždy bude existovať istý trh. To je tá časť politického spektra, ktorú v minulých storočiach pokrývali kazatelia. Za normálnych okolností na polemiky s nimi kašlem, času je málo a veľa kníh ešte čaká na napísanie.

That said, tentoraz mám pocit, že názor pána Bartoša, že súčasná EÚ je rodina stavajúca mosty medzi národmi, si predsa len zaslúži podrobiť kritickému pohľadu a zamysleniu.

Táto a podobné formulácie sa totiž opakujú až príliš často bez toho, aby sa zároveň spravodlivo dodalo, že výnimky existujú, a že sú dosť bolestivé.

Je zrejmé, že povojnové európske štruktúry postavili jeden skutočne významný "most", a to ten francúzsko-nemecký. To, že si tieto dva štáty konečne prestali ísť po krku, je nepochybne kladný jav. Môžeme sa dohadovať, do akej miery na tom mala podiel okupácia Nemecka spojeneckými silami a následná hrozba expanzie sovietskeho bloku smerom k Rýnu, ale určite sa na tom podieľali aj európske integračné procesy. Už Charles de Gaulle a Konrád Adenauer sa úprimne snažili predísť ďalšej vojne medzi svojimi štátmi, ideálne nielen na pár rokov, ale navždy.

Skryť Vypnúť reklamu

Veľa ďalších konfliktov nám tu ale veselo žije a tlie, a to aj tých tradičných, celé stáročia starých. (Radšej ani veľmi nebudem zachádzať do otázky spolužitia pôvodnej populácie s prisťahovalcami, o tom som už napísal jedny Krvavé levandule.) V niektorých prípadoch sa zhoršujú. Ako by sa občas to stavanie mostov nejak zanedbalo.

Začnime zase na chvíľu pri tom Gibraltári.

Španielsko je na európske pomery obrovská krajina, jedna z najväčších v EÚ. Má pol milióna kilometra štvorcových a skoro päťdesiat miliónov obyvateľov. Nedostatkom pôdy ani ľudí teda rozhodne netrpí. Keby sa Španielom podarilo vymôcť po Britoch nejakú tú zdieľanú suverenitu nad Gibraltárom, vzrástlo by ich územie o zhruba 0,001% a populácia o 0,06%. Inými slovami, žiadny veľký zisk z toho mať nemôžu.

Skryť Vypnúť reklamu

Tým skôr pôsobí to neustále vracanie sa k otázke suverenity nad Gibraltárom dojmom akejsi duševnej regresie do obdobia parádnych uniforiem, vykrútených fúzov a čižiem dupajúícich po dlažbe. Teda presne toho, čo by mala EÚ krotiť a utlmovať, pretože takýchto potenciálnych ohnísk konfliktov je na mape Európy habadej. Stačí si vziať ľubovoľný historický atlas a sledovať, ako sa tie hranice v priebehu uplynulých stáročí krútili ako dážďovky. Tristo rokov stará okupácia Gibraltáru je pritom v zásade dávna história, máme tu aj ďaleko čerstvejšie a bolestivejšie jazvy.

Z hľadiska moderného Španielska ide navyše o úplne zástupný problém. Hlavnou úlohou španielskych politikov by malo byť dať svoju krajinu aspoň trochu dohromady, nech v nej mladá generácia vidí nejakú budúcnosť a neuteká po tisícoch do cudziny. Možno by stačilo zvýšiť životnú úroveň priemerného Španiela aspoň na dve tretiny tej gibraltárskej. Avšak v tejto úlohe im zisk onoho malého, aj keď bohatého polostrova nijako nepomôže. Tým sa dá chvíľu naparovať na prehliadkach a zjazdoch, nič viac; bolo by to víťazstvo s príchuťou márnosti.

Skryť Vypnúť reklamu

Človek by pomaly čakal, že EÚ, ona nositeľka myšlienky budovania mostov medzi národmi, sa bude snažiť túto myšlienku španielskym politikom nejako vštepiť. A že by od roku 1986, keď sa Španielsko stalo jej súčasťou, by s touto výučbou mohla mať určitý úspech...

Nestalo sa, respektíve žiadny úspech nie je na španielskej politickej scéne vidieť. Ľavica či pravica, obe so ženú po Gibraltári ako sliepky po zrne, bez toho aby ich trápila myšlienka, že je to už po stáročia domov úplne cudzích ľudí, ktorí s nimi nechcú mať nič spoločné.

Poďme ďalej. Škótsko, rebelská časť Spojeného kráľovstva.

Nie je žiadnym tajomstvom, že v Škótsku majú lepší vzťah k EÚ ako v Anglicku a pri brexitovém referende tam Remain vyhralo nad Leave vcelku jednoznačným pomerom 62:38. Nie je ani tajomstvom, že v Škótsku existuje pomerne významné hnutie za nezávislosť, aj keď na rozdiel od brexitového referenda sa nedá povedať, že by malo jednoznačne navrch. V prieskumoch verejnej mienky sú zatiaľ tábory separatistov a unionistov skoro vyrovnané a ťažko povedať, ako by s týmito pomermi zakývala kampaň.

Skryť Vypnúť reklamu

No, tak v tejto situácii začne Donald Tusk vyhlasovať, že nezávislé Škótsko bude v Únii nadšene privítané. Čo je toto, keď nie provokácia?

Podľa britského ústavného usporiadania je ďalšie referendum o škótskej nezávislosti výlučnou záležitosťou Westminsteru, nepatrí medzi devolvované právomoci, o ktorých by rozhodoval Edinburgh.

Má snáď Boris Johnson začať oplácať Tuskovi tým, že bude drgať Holanďanov alebo Dánov k odchodu z EÚ s tým, že ich potom uvíta napríklad v Commonwealthe? To by bolo revu! A pritom by to bolo právne priechodnejšie, pretože o vystúpenie z EÚ si podľa Lisabonskej zmluvy aspoň tá krajina môže rozhodnúť sama.

Pre úplnosť, keby to čitateľa zaujímalo: ja som zástanca toho, poskytnúť Škótom možnosť hlasovať o nezávislosti znova. A to zhruba v roku 2024, pretože to už bude desať rokov od minulého referenda a hlavne bude roku 2024 ten po-brexitový vývoj trochu jasnejší. Úplne úprimne si pritom myslím, že nakoniec do tej nezávislosti nepôjdu. Prečo?

Skryť Vypnúť reklamu

Pretože hlavná, kto túto tému tlačí, je Škótska národná strana (SNP), ktorá má najskôr už svoj zenit za sebou. SNP žila dlho z glorioly protestnej strany, ktorá to od rečníckeho pultu tak krásne dáva späť tým hlúpym Anglánom. Lenže teraz už je SNP v Škótsku nejaký čas pri moci, musí teda skutočne zabezpečovať fungovanie štátu, a ono jej to praktické vládnutie zas tak veľmi nejde. Kritizovať je jedna vec. Robiť to potom sám skutočne lepšie - druhá, podstatne ťažšia.

No, a nezávislosť by znamenala zveriť tímto ľuďom osud Škótska kompletne do rúk, čo si podľa môjho názoru aj nemálo škótskych nacionalistov dôkladne rozmyslí. Na Angličanov sa síce niekde v glasgowskom pube dobre nadáva, ale predsa len vybudovali jednu z ekonomických veľmocí sveta a majú potrebný know-how na to, ako ju kormidlovať skrz lepšie aj horšie časy; a škótske hospodárstvo začalo s tým anglickým zrastať v roku 1707, teda čertovsky dávno. (Aby si to čitateľ lepšie predstavil: to ešte Mária Terézia ani nebola na svete.)

Skryť Vypnúť reklamu

Preto si myslím, že v tomto prípade zvíťazí pragmatizmus a určitá nedôvera, ktorú Škóti - rovnako ako Česi - k vrchnosti majú. Ono sa to totiž týka aj ich vlastné vrchnosti. Tá síce mala spočiatku k dispozícii určité obdobie hájenia, ale to už pozvoľna pominie.

Samozrejme je ťažké také veci hovoriť s istotou dopredu, ale toto si myslím. Každopádne je vidieť, že Tusk, vysoko postavený činiteľ EÚ nemá v tomto prípade problém "stavať mosty medzi národmi", a to povzbudzovaním separatistických hnutí u susedov.

Nechajme Škótsko Škótskom. Poďme sa pozrieť na také Belgicko, jednu z ústredných krajín EÚ, kde sídli mnoho európskych inštitúcií.

Belgicko je dysfunkčný štát, živiaci ozajstné pluky politikov obývajúcich neprehľadnú spleť federálnych, komunitných a provinčných zborov. Vzťahy medzi Valónmi a Flámmi sú tak vrelé, že dať po voľbách dohromady vládu je úloha pre Chucka Norrisa skríženého s Batmanom.

Skryť Vypnúť reklamu

Fragmentácia ide tak ďaleko, že hlavné mesto Brusel má šesť separátnych policajných zborov so šiestimi rôznymi šéfmi, ktorí odmietajú centralizáciu do jednej organizácie, aj keď by to efektivite policajnej práce v meste veľkosti Prahy dosť prospelo. Aj to je však pokrok, ešte pred časom bolo tých vzájomne nezávislých zborov totiž devätnásť.

Táto patová situácia sa za posledné desiatky rokov nijako nezlepšila, skôr sa zhoršuje úmerne tomu, ako valónska časť federácie ekonomicky pokrivkáva.

Valónsko bolo centrom ťažkého priemyslu, ten dávno skolaboval, zato silné socialistické hnutia prežili a požadujú prerozdeľovanie peňazí z vreciek Flámov, ktorí majú ďaleko silnejšiu podnikateľskú kultúru a teda sú bohatšie.

Valóni si od Flámov vymohli cca sedem miliárd eur ročne, čo "darcu" pochopiteľne dosť nasiera. Niet teda divu, že v posledných voľbách do flámskeho parlamentu (2019) išlo o to, či vyhrajú nacionalisti (N-VA), alebo ešte väčší nacionalisti (Flámsky blok). Nakoniec teda tí prví.

Skryť Vypnúť reklamu

Ako to, že predstaviteľov Európskej únie neznervózňuje tento neutešený stav, panujúci všade okolo ich úradných budov? Prečo sa nesnažia tie dva znenávidené národy nejako zmieriť?

Posledná zastávka dnešnej cesty: opäť Španielsko. Baskovia si v rámci kráľovstva vybojovali rozsiahlu autonómiu; do akej miery v tom hrala úlohu brutálna teroristická kampaň, sa môžeme dohadovať, ale ja si myslím, že dosť podstatnú.

Katalánci sa rozhodli pre nenásilie a podľa toho je s nimi tiež zaobchádzané.

Katalánsko-španielskej vzťahy sú ďaleko horšie ako pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi a momentálna situácia je naozaj na zaplakanie a k hnevu zároveň.

Obuškové orgie, ktoré rozpútala polícia na separatistoch, si v strednej Európe snáď ani nevieme predstaviť. Niekoľko význačných politikov skončilo medzi štyrmi mostami ... eh, múrmi.

Skryť Vypnúť reklamu

Práve teraz sa v Európskom parlamente prerozdeľujú kreslá, pretože po odchode Britov došlo k zmene číselných pomerov. Španielska delegácia vyfasovala jedno kreslo naviac. Mala by ho dostať katalánska politička Clara Ponsatí, lenže španielske úrady vyhlásili jej kreslo za "dočasne uprázdnené", pretože sa nedostavila do Španielska na akési komisionálne predvolanie.

Nedostavila sa z dobrého dôvodu, pretože jej hrozí, že ju tam zatvoria.

Európsky parlament v tomto prípade uštedril Španielsku facku, keď Claru Ponsatí ako poslankyňu aj tak uznal. Toto navyše nie je prvý takýto prípad. Dvaja súčasní katalánski poslanci EP (Puigdemont a Comino) totiž žijú v Belgicku v exile, a tretí, Junqueras, s nimi nezasadá, pretože, holt, sedí. Hádajte, kde a za čo.

Skryť Vypnúť reklamu

Ak sa na to pozerám, javí sa mi názor bývalého šéfa EK Jeana-Clauda Junckera, že ide o vnútornú záležitosť Španielska, ako úplná fraška a výsmech celej tej myšlienke o budovaní mostov medzi národmi. Katalánci snáď nie sú európsky národ, alebo čo?

Aby som nejako zamieril ku koncu tohto dlhého uvažovania. Mám dojem, že EÚ v takých situáciách, ako je tá belgická či španielska, kašle na nejaké budovanie mostov. Proste ten kotol priklopí pokrievkou a tvári sa, že sa nič nedeje.

Funguje to tak dlho, kým ten pretlak vnútri nie je moc silný (Katalánsko), alebo kým nezačne byť výhodné tú pokrievku zase zložiť (Gibraltár).

Asi nebude úplná náhoda, že presne ten istý princíp svojho času európske politické špičky uplatňovali pri problémoch, ktoré sprevádzajú koexistenciu pôvodného obyvateľstva a prevažne moslimských paralelných spoločností.

Skryť Vypnúť reklamu

Tam sa postupovalo úplne rovnako: priklopiť kotol poriadnu pokrievkou, utesniť jej okraje verbálnou kolomažou v podobe slov ako "rasizmus, xenofóbia, islamofóbia", aby sa jej každý bál dotknúť a zašpiniť sa, a tváriť sa, že vo vnútri sa nič nedeje a všetci sa krásne kultúrne obohacujeme navzájom.

Nevyšlo to, problémy sa vyhrotili do tej miery, že už sa nedajú schovávať. Násilné incidenty ťažko iba tak odmávať a niektorí ľudia majú dostatok pudu sebazáchovy na to, aby sa ani verbálnymi nálepkami nenechali odradiť. Časom sa zmenenej situácii prispôsobili aj stredoví pragmatici ako Sebastian Kurz - a vyhrávajú s tým voľby.

Aspoň nejaká kladná zmena, ale na idealistické budovanie mostov medzi národmi Európy neverím. Možno to tak kedysi niekto úprimne myslel; lenže súčasný establishment má túto myšlienku v paži.

Skryť Vypnúť reklamu

To už sú celkom iné typy ľudí ako tí, ktorí kedysi dávali dokopy Európu z vojnových trosiek a sovietsky medveď im pritom hundral za chrbtom.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie články

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Zahraničie

"Polícia necieli na černochov." Profesor obhajoval výsledky výskumu a prišiel o miesto

Autor štúdie sa obáva, že aktivisti neprestanú "naliehať na obmedzovanie okruhov tém, o ktorých môžu ľudia hovoriť alebo k akým záverom môžu dochádzať".

Michigan State University.
Slovensko

Pôvod infekcie koronavírusu u nových nakazených je podľa Krajčího opäť zo zahraničia

Všetky prípady podľa ministra zdravotníctva zatiaľ vedia hygienici dohľadať. O druhej vlne by sme hovorili, keby Slovensko zaznamenalo naozaj exponenciálny nárast.

Marek Krajčí, minister zdravotníctva.
Slovensko

Vzťahy v koalícii sú lepšie vo vnútri ako sa zdajú navonok, tvrdí Matovič

Predseda vlády dúfa, že sa koaliční partneri zo situácie okolo odvolávania Borisa Kollára poučili.

Premiér Igor Matovič
Slovensko

Je pripravený zákon, na základe ktorého bude možné odoberať vysokoškolské tituly

Minister školstva Branislav Gröhling má v pláne meniť aj zákon o vysokých školách.

Minister školstva Branislav Gröhling.