SME
Sobota, 29. február, 2020 | Meniny má
NÁZORY

Plazivý nástup novej totality v Nemecku

Situácia dnes dospela do stavu, keď je nutné si položiť otázku, či sa už Nemecko nedostalo do stavu, ktorý možno označiť za novú formu totalitnej vlády.

Ilustračné foto.Ilustračné foto.(Zdroj: TASR/AP)

Tristotisícové mesto Mannheim na rieke Neckar v nemeckom Porýní sa na svojich oficiálnych stránkach pýši Vyhlásením pre spolužitie v mnohorakosti.

"Mannheim je rozmanitý! Tunajšie spoločnosť sa už generácia vyznačuje pestrou zmesou ľudí s rozdielnymi životnými skúsenosťami a postojmi, sebapochopením a perspektívami. Vzájomný rešpekt a pripravenosť k porozumeniu tu žijúcich ľudí a skupín tvoria základ pre vydarené spolužitia."

"Krásne slová! Že by konečne niekde dospeli do rajského stavu všeobecnej lásky a zbratania?" pýta sa Aleš Valenta v článku uverejnenom na webe Inšitútu Václava Klausa.

Článok pokračuje pod video reklamou

Trpká realita "spolužitia v mnohorakosti"

Rainer Huchthausen, ktorý pracoval 25 rokov ako hasič pre Mannheimský farmaceutický koncern Roche, by nad týmito slovami len krútil hlavou.

To, čo zažil v minulom roku, je pravým opakom citovaného velkohubého vyhlásenia.

Jeho ťažkosti v podniku začali pred štyrmi rokmi, krátko po vstupe do Alternatívy pre Nemecko (AFD). Ako v úplnej väčšine veľkých (západo) nemeckých firiem sú tamojšie odbory a podnikové rady (špecifická súčasť nemeckého "sociálneho trhového hospodárstva") pevne v rukách kovaných multikultúrnych súdruhov a súdružiek zo sociálnej demokracie.

Huchthausenove angažmán v jedinej opozičnej parlamentnej strane dnešnej SRN začalo v čase kritického oslabovanie SPD, čo neobyčajne posilnilo agresivitu socialistov voči AFD, ku ktorej prešlo nemálo ich voličov.

Netrvalo dlho a bol povolaný na zhromaždení podnikovej rady, kde bol jeho "prípad riešený" v atmosfére, charakterizovanej výroky "mne je zle, sedím v miestnosti s nacistom" a pod.

Červený tribunál, zjavne nie nepodobný našim pofebruárovým akčným výborom či poaugustovým previerkam reformných komunistov, predložil ako" dôkazový materiál "fotografie, na ktorých je Huchthausen spolu s miestnymi politikmi AFD.

Nikto zo zhromaždených sa ho neodvážil verejne zastať, len súkromne po strane ho niektorí uistili, že je hrozné, čo s ním robia. Typická atmosféra strachu v totalitnom režime.

V nasledujúcich mesiacoch sa slučka pomaly uťahovala. Kolegovia sa mu vyhýbali, prestali ho zdraviť, začali sa mu "záhadne" strácať dôležité emaily.

Finálny úder prišiel po máji minulého roku, keď bol Huchthausen zvolený za AFD v komunálnych voľbách do Mannheimskom mestskej rady. Takúto porciu "mnohosti" už pokrokoví súdruhovia v podniku Roche nezniesli.

Kdesi v spoločenskom a ideologickom prepletenci, poskladaného z vedenia firmy, odborov a podnikovej rady, padlo rozhodnutie, že Huchthausen bude prepustený.

Oficiálny dôvod: spôsobil podniku vysoké finančné škody. Ale aké, to sa nikdy nedozvedel.

Kvôli jeho vážnemu zdravotnému postihnutiu sa musel k prepusteniu vyjadriť miestny tzv. Integračný úrad a vyžiadať si prípadne lekárske odobrenie. Ale progresivisticko-multikultúrnej chápadlá prerástli dnešnou nemeckou spoločnosťou tak hlboko, že kto upadne do nemilosti vládnucej elity, nájde zastanie len výnimočne. Integračný úrad si ho nakoniec ani nezavolal k osobnému rozhovoru.

Všetky Huchthausenovy protesty boli márne, v októbri dostal definitívne vyhadzov. Na "nacistu" sa predsa spravodlivosť a právo nevzťahujú ...

Jeho prípad nie je ani zďaleka jediný. Tento rok prišiel o zamestnanie filmový producent Hans Joachim Mendig, pretože si dovolil ísť na obed s predsedom AFD Jörgom Meuthenem.

V dokonalom porozumení duchu triedneho boja žiadalo na tristo jeho "spravodlivo" rozhorčených kolegov, že Mendig musí byť prepustený, pretože oni už s takto poškvrneným jedincom spolupracovať nemôžu.

Profesorovi W. Patzeltovi nebola predĺžená zmluva na drážďanskej univerzite, pretože pri skúmaní fenoménu "AFD" postupoval objektívne, bez ideologických okuliarov.

Jeho kolega Jost Bauch bol vyhodený z univerzity v Konstanci so znakom "nacistu", keďže nazeral kriticky na migráciu a populačný prepad nemeckej populácie.

Historik Hubertus Knabe bol prepustený z miesta vedúceho berlínskeho pamätníka obetí Stasi, pretože začal písať príliš kriticky o NDR; ako zámienka poslúžilo údajné sexuálne "harašenie" jeho podriadeného, ​​ktoré vraj Knabe riadne neprešetril.

Podpredseda Nemeckého házenkářského zväzu Uwe Vetterlein musel z tohto postu odísť, keďže bol za AFD zvolený do mestskej rady v Drážďanoch.

S vysokou pravdepodobnosťou bude podobných prípadov oveľa viac; jedným z prvých bolo prepustenie publicistu Thilo Sarrazina z dozornej rady Spolkovej banky po vydaní jeho knihy Nemecko pácha samovraždu v roku 2010.

Ako píše Lukas Mihr v článku Erózia slobody slova, ktorý zverejnil mesačník TichysEinblick, metód používaných v Nemecku proti ľuďom sa "zlými" názormi je oveľa viac.

Dostávajú sa do sociálnej izolácie, sú zhanobení zglajchšaltovanou tlačou, strácajú možnosť kariérneho postupu, vysokoškolskí učitelia prichádzajú o možnosť účasti na lukratívnych grantoch a projektoch.

Mnohí študenti boli kvôli svojim názorom vyhodení svojimi kolegami z bytov, ktoré si spoločne prenajali.

Niekdajší predseda dolnosaskej mládežníckej organizácie AFD "Mladá Alternatíva" Lars Steinke dostal v roku 2017 od svojho domáceho výpoveď z prenajatého bytu s odôvodnením, že by sa objekt mohol stať terčom útoku ľavicových extrémistov.

Súd dal prenajímateľovi za pravdu s tým, že Steinke sa zamlčaním svojich politických aktivít dopustil "záludného klamu".

Tlak proti nositeľom nekonformných názorov silnie aj v oblasti biznisu. Nedávno vyrukovala firma Volkswagen s kódexom správania, varujúcim zamestnanca pred porušovaním a kritikou posvätnej kravy multikulturalizmu.

Súkromným podnikateľom a výrobcom, ktorí sú členmi AFD, sa stáva, že obchodný partner s nimi preruší spoluprácu či odmietne odoberať ich výrobky. Opäť niekedy s odôvodnením, že tak robí z obáv pred Antifou.

Výsledkom všeobecného zastrašovania a masovej ideologickej indoktrinácie je minoloročný prieskum verejnej mienky, podľa ktorého sa viac ako dve tretiny Nemcov boja na verejnosti hovoriť o "citlivých" politických otázkach.

V posledných zhruba dvadsiatich piatich rokoch dochádza v Spolkovej republike k postupnému obmedzovaniu slobody prejavu, fundamentálnej hodnoty parlamentnej demokracie.

Po roku 2015 nabral tento proces na dynamike, ktorá mimo akúkoľvek pochybnosť tesne súvisí s úspechmi AFD. Karteloví politici pritom vo svojej zúrivosti voči ideovým odporcom strácajú všetky zábrany.

Niektorí členovia CDU aj SPD udávajú u zamestnávateľov facebookových komentátorov, ktorých názor sa im nepozdáva.

Štátny tajomník Peter Tauber (CDU), absolútne fanatický merkelovec, nadhadzuje verejne možnosť odobrať v rámci "boja proti pravici" niektorým ľuďom ich základné ústavné práva.

Hovorí síce v tejto súvislosti o extrémistoch, ale nie sú snáď podľa neho extrémistov aj umiernení ľudia z AFD?

Situácia v tejto oblasti dnes dospela do stavu, keď je nutné si vážne položiť otázku, či sa už Nemecko nedostalo do stavu, ktorý možno označiť za novú formu totalitnej vlády.

Názov tohto článku napovedá, že autor na ňu odpovedá kladne.

Nasleduje niekoľko téz, ktoré majú s nevyhnutným zjednodušením toto tvrdenie doložiť.

Zárodky moderného totalitarizmu

Podstatou totalitného systému sa po druhej svetovej vojne najviac zaoberali Hannah Arendtová a Raymond Aron. Rozpoznali tieto jeho základné znaky:

1. Politická moc je sústredená v rukách jednej politickej strany, zrušenie slobodných volieb.
2. Existencia vládnucej politickej ideológie.
3. permanentná ideologizácia a indoktrinácia spoločnosti, politizácia verejného a kultúrneho života,
4. tajná polícia pod kontrolou vládnucej strany, zaisťujúca poslušnosť obyvateľstva,
5. podriadenie ekonomiky politickým cieľom vládnucej strany.

Ad 1) Skutočná politická súťaž strán s odlišnými ideami a predstavami o správe štátu zanikla v Nemecku krátko po odchode Helmuta Kohla z funkcie spolkového kancelára v roku 1998. Na prelome tisícročí dospela liberálna ľavica po dvadsaťročnom "pochode inštitúciami" ako výsledku kultúrnej revolúcie roku 1968 ku svojmu cieľu a prevzala vládu v krajine (tzv. rudozelená koalícia 1998-2005).

Vzápätí došlo s nástupom Merkelovej do čela CDU k drastickému obratu tejto strany doľava, ktorý sa pripravoval od začiatku deväťdesiatych rokov. Súbežne sa začal na báze ľavicového liberalizmu formovať v Bundestagu, krajinských snemoch, krajských i obecných samosprávach politický kartel CDU / CSU, FDP, SPD a Zelených, do ktorého sa s malým oneskorením zapojila aj postkomunistická Ľavica.

Politická sféra tak zhruba s desaťročným oneskorením dosiahla tej istej ideovej a záujmové jednoliatosti a konformity, aká existovala už skôr na univerzitách a v médiách.

Na báze multikulturalizmu, podpory masovej migrácie, radikálneho feminizmu a ekologizmu, čo možno všeobecne zhrnúť pod pojem ľavicový liberalizmus, sa sformoval politicko-mediálny mocenský kartel, ktorý hrá v dnešnej politike zhruba rovnakú úlohu ako v niekdajších komunistických štátoch tzv. národné alebo ľudové fronty a ich zglajchšaltovaná tlač.

Najťažšou skúškou súdržnosti mocenského kartelu sa stala migračná kríza roku 2015, ktorá obnažila zatiaľ asi najhlbšie úplnú ľahostajnosť vládnucich elít voči vlastnému národu.

Krátko sa zdalo, že by mohla z hry vypadnúť bavorská CSU, ale po zhruba dvojročnom kolísaní sa poslušne vrátila do lona kartelu.

S odstupom času sa zdá, že migračná vlna jednotu kartelu skôr stmelila. Je to zrejmé na postoji voči AFD, ktorá za svoj vzostup vďačí predovšetkým opozícii voči masovej migrácii.

V Bundestagu, v mierne nižšej intenzite v krajinských snemoch aj v celom verejnom priestore (pozri vyššie pripomenutý prípad Huchthausen) sa strany vládnuceho kartelu s až grotesknou kŕčovitosťou permanentne vymedzujú voči AFD.

To, čo zažil Huchthausen na chodbách firmy Roche, prežívajú poslanci AFD v parlamente (ostentatívne ignorovanie, nezdravenie, najrôznejšie ústrky organizačného rázu atď.).

Základnou inováciou nového totalitného modelu v SRN je teda substitúcia vlády jednej strany mocenským monopolom straníckeho kartelu. Ten zatiaľ toleruje slobodné voľby. Možno ale hovoriť o naozaj slobodnom rozhodovaní voličov za situácie, keď je počas volebnej kampane jediná opozičná strana vystavená enormnému sústredenému tlaku celého mediálneho politického kartelu, vrátane verejnoprávnych médií, sprevádzaného permanentnými vyhrážkami a útokmi krajne ľavicových bojových úderiek Antify?

Ad 2) Funkciu vládnucej ideológie plní už niekoľko desiatok rokov veľmi efektívne "boj proti pravici". Jeho podstatou je antifašistický konsenzus spoločnosti a hlavným nástrojom obvinenia odporcov z fašizmu, nacizmu či antisemitizmu.

Nejeden pozorovateľ nemeckej politickej scény si všimol podivného paradoxu: čím viac času uplynulo od skončenia vojny a pádu nacionálne socialistického režimu, tým citlivejšia je "občianska" spoločnosť na svoju nacistickú minulosť.

Vysvetlenie je však jednoduché. Vládnuce elity si uvedomili, že majú v podobe Nazi-Keul (klacek nacizmu) v rukách mimoriadne účinný mocenský nástroj.

Koryfaj nemeckej ľavicovo liberálnej filozofie neomarxista J. Habermas bez zaváhania označil voliča AFD za fašistickú spodinu.

Bývalý prezident Gauck sa preslávil výrokom o "hnedom fleku" na adresu Saska, kde má AFD najväčšiu podporu.

Kartel sa riadi príkladom niekdajšieho viedenského starostu Luegera, ktorý vyhlásil: Kto je Žid, o tom rozhodujem ja.

Úplne rovnako konajú dnešné nemecké elity: O tom, kto je "Nazi", rozhodujú ony.

Či je dotyčný skutočne stúpencom nacistickej ideológie, je vedľajšie. Rozhodujúci je drvivý účinok verejného ociachovania, ktoré je postihnutému vypálené na čelo.

Politickou diskvalifikáciou je však už samotné obvinenie z pravicovosti, prípadne konzervativizmu.

Byť naľavo znamená byť pokrokový, morálny, dobrý, tolerantný a otvorený.

Byť napravo znamená pravý opak so všetkými rizikami spoločenskej ostrakizácie.

Tlak je tak silný, že k pravici sa už otvorene hlási len hŕstka jedincov. AFD sa považuje za občiansku stranu stredu zhruba na niekdajších pozíciách CDU.

Ale pre sociálne stigmatizáciu úplne stačí odmietnuť alebo spochybniť ľavicovo liberálne dogmy multikulturalizmu, feminizmu a v poslednej dobe najmä tzv. boja proti klimatickým zmenám, ktorý sa dnes popri feminizme a genderizme stal najväčším ohrozením doteraz zostávajúceho priestoru slobody v Nemecku.

Ad 3) Nemci sú oddávna posadnutí politikou a majú dlhodobú tradíciu zaťahovania kultúry do politiky a politiky do kultúry. Tieto všeobecné predpoklady vytvárajú v každom režime vhodné zázemie pre politickú indoktrináciu spoločnosti a ideologizáciu verejného a kultúrneho života.

Možno to doložiť aj na príklade NDR, ktorej elity chápali komunistickú ideológiu až do poslednej chvíle omnoho pravdivejšie než ich pragmatickejší súdruhovia v Československu, Poľsku či Maďarsku.

Indoktrinácia začína v školách, kde má na starosti výučbu občianskej náuky a dejepisu popravde nemecky aktívna a dôkladná Spolková centrála pre politické vzdelávanie. Predstavovala tak vždy a robí tak aj dnes nie neutrálnym výkladom politického systému a ducha nemeckej ústavy, na ktorú sú Nemci veľmi pyšní, ale podľa potrieb vládnucich elít.

Dnes to znamená viesť výučbu a propagandu dôsledne v duchu radikálneho progresivizmu a prevencie proti zhubným "pravicovo extrémistickým" názorom.

Na politike nezávislou pôdou slobodnej diskusie by mala byť univerzita. V tomto duchu pred dvesto rokmi reformoval moderné nemecké univerzity Wilhelm von Humboldt, ktorý by sa však dnes zhrozil stavu, do ktorého sa nemecké vysoké školy vrátane Humboldtovej univerzity v Berlíne prepadajú.

Akademická sloboda je ohrozená v mnohých smeroch. Výučbu v humanitných odboroch ovláda oficiálna ľavicovo liberálna ideológia, ktorá vystupuje stále agresívnejšie proti odlišným názorom.

Na všetkých univerzitách je činná feministická polícia v podobe tzv. poverenkýň pre rovnosť, fanatických bojovníčok za totálnu rovnosť mužov a žien. Kvóty, regulácie, nariadenia, predvolania neopatrných učiteľov (mužov) na nápravné pohovory sú nástroje, ktorými účinne ničia slobodné myslenie a slobodu prejavu a menia univerzitnú pôdu v revíri intelektuálneho "teroru cnosti" (T. Sarrazin).

Rovnako ničivá je hrozivá genderizácia jazyka, ktorá sa pomaly a isto stáva povinnou normou pre všetky študentské písomné práce.

Samostatnou kapitolou ideologizácie nemeckých univerzít je existencia katedier tzv. rodových štúdií, ktorých v SRN pôsobí zhruba dvesto.

Už bezmála každý vysokoškolský pedagóg v Nemecku, ktorý sa odchýlil od oficiálnej pokrokárskej ideológie, sa dostal do stretu so sfanatizovanými ľavičiarskymi študentskými spolkami.

Tie síce reprezentujú len menšinu študentstva, ale k škandalizácii nepohodlných osôb a zastrašeniu konformných vedení univerzít to spravidla bohato stačí. Netýka sa to len známych opozičníkov, ako je Thilo Sarrazin či politikov AFD.

Radikalizácia ľavicových študentov ide v poslednej dobe tak ďaleko, že neznesú už ani vystúpenia politikov CDU či FDP.

V poslednej dobe študenti zabránili prejavom bývalého ministra za CDU de Maizièra alebo predsedu liberálov T. Lindnera.

Pri sledovaní videozáznamu z pokusu Lindnera prehovoriť na hamburskej univerzite som mal intenzívny dojem, že som sa ocitol v roku 1968, v ktorom sfanatizovaní ľavicoví študenti zaberali univerzity a celé mesiace znemožňovali normálnu výučbu.

K politizácii verejného života prispievajú početné vládne kampane typu "Demokratie Leben" (Život demokracie), rôzne propagandistické výzvy, vyhlásenia a rezolúcie krajinských vlád či mestských samospráv (pozri vyššie Mannheim).

Už dlhé roky sú intenzívne prepojené na politické kádre spolky a občianske združenia o inom aj preto, že v ich čele často stoja miestni karteloví politici.

Radikálne červeno-zelené sú oddávna všetky nemecké odborové zväzy, ako ostatne dokladá aj príklad R. Huchthausena, ako aj divadlá a filmová tvorba.

Čím ďalej viac zamoruje boj proti pravici nemecký šport, o čom svedčí okrem iného fakt, že sa už niekoľko futbalových klubov bundesligy definovalo proti svojim fanúšikom z radov AFD.

Strašidlo AFD obchádza poslednú dobu aj v Nemeckom hasičskom zväze, ktorého predseda Hartmut Ziebs (CDU) menoval svojou zástupkyňu ženu tureckého pôvodu.

To je v rýdzo mužskom prostredí profesionálnych hasičov brutálna multikultúrna feministická provokácia, ktorú si niekoľko predsedov krajinských hasičských zväzov nehodlalo nechať páčiť a vyzvali Ziebse, aby odstúpil.

Ten však naďalej hrdinsky drží pochodeň pokroku, rozdáva rozhovory (ľavicovej) tlači a spolu so žurnalistami sa venuje pátraniu, či sa niektorý zo spomínaných krajinských hasičských šéfov neocitol v blízkosti nejakého politika AFD.

Tým by sa totiž jeho nesenzibilný, homofóbne protiženský a pravicovo extrémistický postoj voči tureckonemeckej hasičke razom vysvetlil.

Súdobá politicko-korektná nemčina pre to má výraz "Kontaktschuld", teda vina vplyvom styku (priateľského či politického) sa stigmatizovanou osobou.

K ideologizacii a indoktrinácii nemeckej spoločnosti intenzívne prispievajú médiá, ktoré sú tak ako v celom západnom svete výrazne progresivisticky orientované.

Z nespočetných prípadov lživých správ a manipulácií mainstreamovej tlače uvádza L. Mihr nedávny pokus o škandalizáciu spisovateľa Uwe Tellkampa, ktorý sa dlhodobo netají kritickým postojom k masovej migrácii.

Pri jednom zo svojich čítaní mal vraj podľa nemeckej tlačovej agentúry (dpa) zaujať pozíciu PEGIDY, tj. drážďanského združenia občanov proti islamizácii Európy, ktorá je "pokrokovým" Nemeckom šmahom odsudzovaná ako nacistická.

Správu dpa ochotne prevzali skoro všetky veľké médiá.

Tellkamp však nepovedal nič iné, než že 95% všetkých utečencov sú hospodárski migranti. Keďže to však tvrdí aj PEGIDA, bol Tellkamp razom spolu s týmito "náckami" odsunutý do tzv. "pravého rohu".

Mihr uvádza rad prípadov, keď mainstreamoví novinári vyjadrujú v duchu hesla "v boji proti pravici je všetko dovolené" súhlas s násilím Antify voči konzervatívcom ako je napr. vydavateľ Götz Kubitschek, či obmedzeniami slobody tých, ktorí nemajú tie správne názory.

Problémy s nekontrolovateľným šírením "neoverených" správ na sociálnych sieťach sa vláda pokúsila v roku 2017 vyriešiť prijatím cenzúrneho zákona (Netzwerksdurchsetzungsgesetz) a zostreným stíhaním tzv. nenávisti na sieti.

Zákon zaväzuje internetové firmy ako je Facebook, Youtube a Twitter na mazanie správ s podozrivým obsahom. Aby sa však vyhli hrozbe masívnych pokút, odstraňujú tieto spoločnosti, resp. nimi najaté agentúry, až príliš často napr. kritiku islamu či spolkovej vlády.

V rámci tohto zákona polície čas od času vykonáva razie v bytoch podozrivých osôb.

Rastúca nedôvera verejnosti k médiám, nekriticky podporujúcim politiku vládnucich elít, ako aj existencia internetu, kam sa sťahuje čoraz väčší diel reklamy, spôsobujú hlavne celoštátnym denníkom a týždenníkom značné finančné straty.

Preto sa veľké vydavateľstvá spojili a požadujú od vlády finančnú podporu.

Ak k tomu dôjde, bude to znamenať ešte tesnejšiu kooperáciu médií a politiky pri vymývanie mozgov verejnosti.

Mnohí Nemci sa už preto uchyľujú k praxi, ktorú si za komunistických čias osvojili občania NDR: počúvať cudzie, tj. západonemecké správy. Časy sa však menia, a tak si dnes stále viac západných Nemcov, ak sa chcú dozvedieť napríklad o EÚ alebo migrácii správy, nie domácu propagandu, naladí švajčiarsku televíziu alebo si kúpi denník Neue Zürcher Zeitung.

Ad 4) Nemám nijako v úmysle porovnávať brutálnu východonemeckú tajnú políciu Stasi s dnešnou nemeckou kontrarozviedkou, tzv. Spolkovým úradom na ochranu ústavy (BfV).

Je však skutočnosťou, že BfV nie je nezávislým orgánom, ktorý by sa venoval výhradne ochrane ústavy a zákonnosti. K

aždý súdny človek by si mal položiť otázku, ako môže byť BfV na politike nezávislý, ak jeho prezidenti sú členmi niektorej z vládnych strán?

Bývalý prezident Maassen aj terajší T. Haldenwang majú vo vrecku legitimáciu CDU. Je to jedna z mierne povedané neštandardných záležitostí v nemeckej politickej praxi.

Už som viackrát upozornil na to, že BfV je vládnucim kartelom dlhodobo zneužívaný na potieranie pravicovej opozície.

S likvidáciou malých zoskupení, ktoré sa dostali maximálne do jedného či dvoch krajinských snemov, nemal BfV príliš veľa práce. S pomocou agentov, rozkladajúcich dotknuté hnutia zvnútra, a najmä vďaka vyhláseniu tzv. Dohľadu, bolo dielo do niekoľkých rokov hotové.

Teraz je hlavným problémom kontrarozviedky oslabenie a rozbitie AFD, ktorá však má ako strana zastúpená v Európskom parlamente, Bundestagu a všetkých krajinských snemoch ďaleko väčšiu váhu než jej pravicoví predchodcovia.

V súčasnosti sú pod "dohľadom" BfV niektorí jednotliví členovia AFD a celá mládežnícka organizácia - Mladá alternatíva.

Keďže doterajší prezident Maassen prejavoval v boji proti pravici málo horlivosti, bol nedávno nahradený Thomasom Haldenwang.

Ten ihneď požiadal o personálne posilnenie na boj proti "pravicovému extrémizmu", hoci všetky štatistiky z posledných rokov dokazujú, že väčšieho počtu násilných trestných činov sa dopúšťajú príslušníci krajnej ľavice.

Haldenwang však dobre vie, čo robí. Boj proti pravicovému extrémizmu je namierený aj proti pravici ako takej, ktorá je v dnešnom Nemecku eo ipso podozrivá zo sklonov k nacizmu.

V tejto súvislosti je nutné sa pýtať po skutočnej motivácii najnovšieho opatrenia BfV, ktorým je zavedenie tzv. Informačnej telefónnej linky, na ktorej môžu občania, zrejme aj anonymne, nahlasovať osoby, ktoré sa im zdajú podozrivé z pravicového extrémizmu a terorizmu.

V zdôvodnení sa o inom uvádza, že ľudia majú vo svojom okolí "sledovať, či sa niekto v ich okolí neradikalizuje".

Prezident Haldenwang samozrejme uisťuje, že nejde o udavačstvo, ale o "bezpečnosť nás všetkých".

S ohľadom na uvedené to však príliš presvedčivo neznie.

A potom je tu výklad pojmu "radikálny". Veď pre veľa členov a prívržencov zelených či SPD je nebezpečným pravicovým radikálom každý, kto radikálne nesúhlasí s dnešnou vládnou politikou.

Ad 5) Napriek všetkej eurounijnej aj domácej regulácii funguje nemecká ekonomika na báze konkurencie a voľného trhu. Tlaky v tomto ohľade však neustále silnejú a je otázka, čo sa stane s trhovými princípmi, ak budú v plnej miere realizované terajšej plány spolkovej vlády na fundamentálnu prestavbu hospodárstva a bankového systému na báze boja proti zmene klímy, za bezuhlíkovú ekonomiku.

Predovšetkým však už dnes vieme, že totalitné politické princípy sú zlučiteľné s existenciou kapitalistickej ekonomiky, ako nás o tom dnes a denne presviedča vývoj v Číne. Táto kombinácia politickej neslobody a ekonomickej slobody je niečím, čo si veľkí teoretici klasického liberalizmu nedokázali predstaviť.

* * *

Na základe uvedených skutočností možno podľa môjho súdu dospieť k záveru, že Nemecko v poslednom zhruba štvrťstoročí dospelo krok za krokom, teda relatívne "nenápadne" a pozvoľna, do stavu, ktorý je možné označiť za zárodok nového totalitarizmu.

Nového, pretože "mäkkého", ktorý nepracuje s terorom a brutalitou, ale vystačí si s miernejšími donucovacími a disciplinačnými metódami. (Ani tie však nechýbali v registri "klasického" totalitarizmu 20. storočia.)

Tento posun korešponduje s všeobecnou pacifikáciou a feminizáciou nemeckej spoločnosti, ako aj všeobecným zmäkčením mravov a zvyklostí moderného blahobytného západného sveta.

Esenciou nového totalitarizmu je redukcia slobody slova a nemožnosť opozície využívať všetky práva, garantované ústavou a štandardnými pravidlami politického života.

Ďalšie posilňovanie či oslabovanie totalitných prvkov v politickom a spoločenskom živote Nemecka bude do značnej miery závisieť od situácie v justícii.

Práve na súdy a ich nezávislosť spoliehajú mnohí Nemci, ktorí sa zdesením sledujú zakrádajúcu demontáž politických slobôd vo svojej krajine.

Obávam sa však, že neprávom.

Po prvé sú nemecké súdy, rovnako ako ich náprotivky v celom západnom svete, ťažko zasiahnuté vírusom radikálneho progresivizmu, takže spravidla vychádzajú v ústrety žalobám feministiek či príslušníkov menšín, ktoré sa oháňajú diskrimináciou, homofóbiou, islamofóbiou či iným podobným termínom zo slovníka multikulturalistov.

Tým súdy významne prispievajú k podkopávaniu všeobecných podmienok slobodnej politiky a spoločnosti.

Existuje už niekoľko publikácií detailne dokazujúcich, ako mnohí nemeckí sudcovia ohýbajú právo v prospech tzv. diskriminovanej menšiny, najmä moslimov.

V rozsudkoch voči moslimským páchateľom, a to v prípadoch vrážd, znásilnení a iných násilných činov, sudcovia úplne bežne operujú s potrebou ohľadu na ich kultúrne odlišnosti.

Rovnako detailne zdokumentovaná je tiež infiltrácia moslimského práva šaría do nemeckého právneho systému a vznik tzv. paralelnej justície, známa napokon aj z ďalších západných krajín so silnými islamskými menšinami. [1]

Podľa jedného z kritikov stavu nemeckej justície, sudcu Thorstena Schleifeho, prispieva k neadekvátne miernosti niektorých rozsudkov aj falošne chápaný súcit voči páchateľom.

Po druhé - a to je z hľadiska odolnosti voči politickým tlakom ďaleko závažnejšie - visí veľký otáznik nad samotnou nezávislosťou nemeckej justície.

Spomínaný Schleif upozorňuje vo svojej nedávno vydanej knihe na málo známy fakt, že v Nemecku vrátane povojnovej SRN nikdy neexistovala úplne nezávislá justícia ako tretia moc v štáte.

Nemecké súdy nepoznajú sudcovskú samosprávu, ako je to bežné v demokratických krajinách. Predsedovia krajinských či mestských súdov sú totiž vymenovaní príslušným zemským ministerstvom spravodlivosti, pričom taký výber, ako je to v SRN už dlhé roky bežné skoro všade, podlieha politickým kritériám.

Za dnešných nemeckých pomerov je nepredstaviteľné, že by bol do riadiacej funkcie vymenovaný sudca, ktorý by sa verejne vyjadril kriticky napr. k multikulturalizmu alebo dokonca k novému nemeckému zelenému "náboženstvu".

Vrcholom sudcovskej pyramídy v Nemecku je Spolkový ústavný súd, ktorý je - tak ako iné ústavné či najvyššie súdy vo svete - dnes už bežným kolbišťom politických ideí.

Na tejto úrovni potom v prípade ohrozenia demokracie nezostáva než sa spoliehať na demokratickú tradíciu danej inštitúcie, silné osobnosti, z ktorých sa skladá, a dnes v neposlednom rade na ich zdravý rozum.

Dlhú dobu mal Spolkový ústavný súd povesť inštitúcie, ktorá bráni ústavné a právne princípy pred úchvatmi politických strán, a pýši sa vynikajúcimi teoretikmi právnej a politickej filozofie, ako bol nedávno zosnulý Ernst-Wolfgang Böckenförde alebo bývalý predseda súdu Hans-Jürgen Papier, ktorý opakovane upozorňuje , že v SRN právny štát kapituluje pred migračnou lobby či najnovšie pred zeleným "bezalternativným" fanatizmom.

S ohľadom na dramatickú ľavicovo liberálnu radikalizáciu nemeckej politiky v posledných rokoch existuje mizivá nádej, že by sa do ústavného súdu (ktorého členovia sú volení parlamentom) dostali v dohľadnej dobe skutočne nezávislé osobnosti.

Ostatne už séria rozhodnutí v tzv. európskych záležitostiach od deväťdesiatych rokov opakovane dokazuje, že Spolkový ústavný súd sa nikdy nepostaví proti nemeckému politickému kartelu; svoju úlohu tu zrejme zohráva aj chrbtica nemeckej vnútornej politiky ─ potreba konsenzu za každú cenu.

A pokiaľ ide o zdravý rozum, ten možno ťažko očakávať od inštitúcie, ktorá v roku 2017 posvätila do neba volajúci absurditu v podobe tzv. tretieho pohlavia.


[1] Porov. Wagner, Joachim: Richter ohne Gesetz. Islamische Paralleljustiz gefährdet unseren Rechtsstaat. 2011; James, Sabatina: Scharia in Deutschland. Wenn die Gesetze des Islam das Recht brechen. München 2015.

Najčítanejšie články

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Názory

Démonizácia obhajcov je spoľahlivá cesta k tyranii

Úmyselné lži sú fanatickými nepriateľmi Donalda Trumpa ospravedlňované "svätým" cieľom jeho odstránenia z funkcie prezidenta USA.

Alan Dershowitz.
Zahraničie

Američania majú strach z piva značky Corona

Nečakané dôsledky šírenia koronavírusu po svete.

Ilustračné foto.
Slovensko

Peniaze zo zbierky po výbuchu rozdelili vlastníkom bytov

Ľudia poslali do Prešova vyše päť miliónov eur.

Horiaci bytový dom v Prešove.
Slovensko

Volič môže vo voľbách odovzdať najviac štyri preferenčné krúžky

Nepoužité alebo zle upravené hlasovacie lístky musí volič odložiť do zapečatenej schránky, inak sa dopustí priestupku, za ktorý mu hrozí sankcia 33 eur.

Ilustračná fotografia.