Keď som písal o možných dôsledkoch koronavírusu, zablúdil som aj k tweetu Ivana Pilipa o tom, ako články tohto typu podrývajú dôveryhodnosť liberálnej demokracie.
Dostal som pomerne dosť kritických ohlasov v tom zmysle, že vo svojej reakcii moc zmiešava pojem demokracie a slobody, a že to je chyba, píše Marian Kechlibar v článku uverejnenom na jeho webe kechlibar.net.
Ako hovoria Nemci, Jain (áno aj nie).
Je zrejmé, že "sloboda" a "demokracia" nie sú to isté. Možno si predstaviť štát riadený kráľom či oligarchiou, ktorý neumožňuje svojim obyvateľom žiadnu účasť na výbere vladárov, ale pritom ich stále ešte nechá kecať a kritizovať, ako sa im zachce.
Možno si tiež predstaviť štát, kde voľby prebiehajú rutinne, ale obyvateľstvo rovnako systematicky volí ľudí, ktorí im prikazujú držať hubu, aspoň v niektorých záležitostiach (pochybujem, že kedy existoval štát, ktorý zakazoval kritizovať úplne všetko). Ak nie ešte horšie.
Ako hovorí jeden čitateľ na mojom fóre, teoreticky si 51% obyvateľov môže odhlasovať, že tých zvyšných 49% jednoducho vyhladí.
Áno, teoreticky si toto všetko možno predstaviť. Prakticky sa to zas tak moc nedeje a tá prax je z hľadiska každodenného "prevádzky" celkom podstatná.
Teoretické modely sú užitočné pri abstraktným uvažovania, v kontakte s chaotickou ľudskou spoločnosťou ale vždy dostanú poriadne šrámy a stratia vypovednú hodnotu.
Hoci som študoval matematiku, založením som skôr praktik, takže táto moja stránka má tendenciu vždy vyliezať na povrch. A vo včerajšom článku som nehovoril ani toľko o demokracii ako teoretickom učebnicovom koncepte, ako o tom, čo reálne poznáme v našom kultúrnom okruhu dnes.
Aby bolo zrejmé, čo myslím tým naším kultúrnym okruhom: nie som si istý, či by si napríklad niekde v Arábii pri prvej príležitosti neodhlasovali tvrdý kalifát. Na druhej strane, to by nebol koniec dejín.
Napríklad predtým veľmi nábožensky striktné spoločnosti v puritánskom Novom Anglicku sa v priebehu plynúcich generácií zmenili v niečo, čo by ich zakladatelia ani nespoznali. Dnes, v dobe ovplyvnenej New Age-mysticizmom, je v Massachusetts čarodejnica skôr remeslo ako hrdelný zločin.
Z hľadiska racionálneho myslenia to nie je ktovieaký pokrok, z hľadiska osobnej slobody však áno.
Demokracia je unikátny systém v tom, že dáva aj nejposlednějšiemu jedincovi do ruky niečo, čo má váhu - volebné právo. Aj keby mu chýbali peniaze, krása, charizma, vplyv, zuby, potencia, výrečnosť atď., stále má ešte nejaký spôsob, ako málinko, ale predsa len ovplyvniť kariérnu perspektívu svojich vládcov.
A to hneď na niekoľkých úrovniach, pretože typický demokratický štát má voľby obecné, regionálne a celoštátne, niekedy aj iné (prezidentské, federálne, senátne).
Áno, zase si možno predstaviť štát, ktorý je síce demokratický, ale má len jednu úroveň riadenia a centrálne zvolený parlament diktuje nasledujúce štyri roky aj farbu handry upratovačky v materskej škôlke na tej najposlednejšie periférii.
Prakticky to tak nebýva, štáty bývajú usporiadané zložitejšie a jednotlivé úrovne riadenia sú málokedy v harmonickej zhode. Ďaleko častejšie spolu bojujú.
Najpresnejšie by asi bolo povedať, že demokracia, ako ju poznáme, potrebuje k rozumnému fungovanie ešte aspoň dostatočnú kultúru verbálneho disentu.
Ak daný národ nemá príliš silné inštinkty na potláčanie nesúhlasu a rôznych vyčnievajúcich jedincov, tak si podľa môjho názoru dlhodobo zachová solídnu mieru osobných slobôd. Nie nevyhnutne konštantnú mieru, aj on bude oscilovať medzi zhoršovaním a zlepšovaním, ale nepôjde to všetko len jedným smerom, teda dolu.
Práve preto mi ten Ivanom Pilipom vyjadrený názor išiel toľko proti srsti.
Dvojnásobne u človeka, ktorý sa snaží pomáhať disidentom na Kube - ako by mal v tomto smere nejaké zvláštne klapky na očiach, ktoré mu znemožňujú vidieť zárodky podobných tendencií u nás.
Asi nie je úplná náhoda, že práve politická scéna v silne spoločensky konformistických krajinách ako Nemecko a Švédsko sa po celé roky snaží izolovať opozičné strany (SD, AFD) do akéhosi vnútorného exilu a pokiaľ možno sa ich ani "nedotknúť trojmetrovou tyčou".
A to skoro za každú cenu, vrátane toho, že rozsiahle skupiny voličov sa úplne myšlienkovo odcudzujú a môže medzi nimi dochádzať aj k ďalšej radikalizácii.
To považujem za veľmi negatívny jav, našťastie nie univerzálne. V pluralistickejších krajinách, ako je Dánsko alebo Taliansko, nemali také pokusy o "sanitárny kordón" nikdy dlhé trvanie.
Som rád, že v tomto spektre je ČR skôr na tom pluralistickom konci a jeden z dôvodov, prečo píšem tento blog, je snaha prispieť k tomu, aby tam aj naďalej zostala.
Vždy bude dosť ľudí, ktorí sa s poukazom na "vyspelý Západ" (z ktorého si však berú práve len to, čo sa im hodí) budú snažiť o to, nám tie klapačky aspoň trochu privrieť.
A všimnite si, že väčšinou to sú ľudia, ktorí aktuálne nezastávajú demokraticky volené funkcie, prípadne ich nezastávali nikdy. Nezanedbateľné množstvo je ich napríklad medzi novinármi.
Iná vec, a tá je sama o sebe na dlhý článok, je to, do akej miery sa dá demokracia skrížiť so slobodami ekonomickými.
V tejto veci ako by celé ľudstvo malo v sebe nejaké reštriktívny sklony, vyslovených libertariánov je mizivé percento.
Prečo? Je to vrodené?
Neviem. Snáď je to dedičstvo z čias, kedy priemerná praveká tlupa mala 150 ľudí a keby jednému z nich patrilo 90% dostupnej potravy alebo vody, tak ostatným hrozí smrťí hladom a smädom.
Ale neviem, to je len taká špekulácia bez hlbšieho podkladu.
