Pre veriaceho človeka je to naozaj bolestivé, povedala by som, priam čudné. V každom prípade, potrebné.
Sama som sa minulú nedeľu presvedčila o tom, že mnohí z nás sú stále neohľaduplní a chodia do kostola, napriek tomu, že sú chorí.
Práve preto, si poniektorí asi vydýchli, keď zakázali bohoslužby, keďže neviete kto vám tam akurát kašle, či kýcha na chrbát.
Dnes mi však napadlo aj to, akí smutní musia byť tí, ktorí majú teraz naplánovanú svadbu, krstiny a nehovoriac o tých, ktorých potrebujeme odprevadiť na druhý svet.
Situácia je ale vážna a žiada si obete, vraví sa tak. No pretransformovať to do reálneho života je oveľa ťažšie.
Ja nechodievam do kostola každý deň, moja mama však áno. Vidím, že jej to chýba. Veď ako sa píše v jednom žalme: „Po Bohu žízni moja duša, po Bohu živom.“(Ž 42)
Som však za to, aby sme si konečne začali viac uvedomovať prítomnosť Boha. Či už sme v kostole, doma, v práci alebo v škole a vrúcne ho prosili, aby nám pomohol.
Veď aj v Evanjeliu podľa Matúša sa hovorí: „Proste, a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a otvorí sa vám.“
Je totiž isté, že sa ničíme navzájom a je len na nás, ako s tým všetkým, čo sa práve deje, naložíme.
