Najlepší športovci sveta umierajú skôr ako obyčajní ľudia. Tvrdí to nemecká štúdia, ktorá v spoločnosti vyvoláva otázky o dôsledkoch súťaživosti v profesionálnych športoch, píše nemecký časopis Der Spiegel.
Otec moderných olympijských hier Pierre de Coubertin mal predniesť vetu, ktorá sa často skracuje na "nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa".
Pre väčšinu športovcov sú olympijské súťaže stále cieľom ich ambícií. Nemecká štúdia však odhalila, že príslovie "športom k trvalej invalidite" bude pravde bližšie.
Športovci totiž za úspech platia vysokú cenu. Podľa štúdie účastníci olympijských hier umierajú skôr, než je priemer v populácii.
A nemeckí olympijskí víťazi umierajú skôr ako športovci, ktorí medaily nezískali.
Autorom štúdie je Lutz Thieme, ktorý vyučuje športový management a športovú ekonómiu na univerzite v Koblenzi.
Sám v osemdesiatych rokoch aktívne športoval, plával v SC Turbine Erfurt. Do roku 2019 pôsobil ako čestný prezident štátnej športovej asociácie Porýnie-Falcko.
Thieme skúmal úmrtnosť všetkých 6066 Nemcov, konkrétne 1 959 žien a 4 107 mužov, ktorí sa medzi rokmi 1956 (zimné hry v Cortine d'Ampezzo) a 2016 (letné hry v Rio de Janeiro) zúčastnili olympijských hier, a porovnal ich s celkovou populáciou .
Okrem iného zistil, že rovnako ako v bežnej populácii aj u olympionikov sa dlhšieho veku dožívajú ženy ako muži.
Športovci zo západného Nemecka umierajú skôr, ako tí z východného
Prekvapivým výsledkom však bolo, že športovci zo západného Nemecka umierajú skôr ako tí z východného, kde pritom existoval štátom organizovaný doping.
"Viem, že je to prekvapivé a môže to viesť k diskusiám," hovorí Thieme.
Thieme svoju štúdiu vykonal pomocou niekoľkých štandardných metód lekárskej štatistiky a dáta športovcov porovnal s databázou Human Mortality Database (HMD).
U západonemeckých účastníkov olympijských hier vo vekovej skupine 15 až 34 rokov bolo riziko úmrtia vo všetkých skúmaných generáciách výrazne vyššie ako v celkovej populácii.
Riziko starších olympionikov vo vekovej kategórii 35 až 64 rokov z rokov 1956 až 1994 bolo pod priemerom. Od roku 1995 je úmrtnosť olympionikov hneď dvakrát vyššia.
Riziko úmrtia je vyššie aj u východonemeckých olympionikov vo vekovej skupine 15 až 34 rokov. Vo vekovej skupine 35 až 64 rokov bola úmrtnosť v období do roku 1994 podpriemerná, od roku 1995 je však výrazne vyššia.
Od opätovného zjednotenia Nemecka zaznamenal Thieme iba sedem úmrtí z celkového počtu 2 325 olympionikov.
Thieme sa už dlho zaoberá otázkou, akú súťaživosť ešte môžno odôvodniť.
Výsledky vyšetrovania sú z hľadiska športovej etiky závažné. Ak olympijské úspechy vedú k výrazne vyššej úmrtnosti, vyvstávajú etické a lekárske otázky.
Jedna otázka znie: Za akých podmienok môžete zodpovedať za výcvik detí a adolescentov v oblasti výkonných športov, keď je tiež zrejmé, že priemerná dĺžka života olympijského tímu klesá?
Nemeckí športovci sú podľa Thiemeho rizikovou skupinou. Kariéry olympionikov sú vykúpené výrazne vyšším ohrozením života. Tento efekt sa zvyšuje s rastúcim úspechom.
„Kompenzujte stratu života“
Thieme preto odporúča lekárske monitorovanie nezávislé od „záujmov športových združení“.
Záverečná veta štúdie je dôvodom na finančnú kompenzáciu, napríklad prostredníctvom dôchodku športovca, o ktorom sa už diskutuje:
„Ak sú jednotlivé športové úspechy naďalej primerane sociálne prispôsobené, ich poskytovateľom sa musí odškodniť strata života.“
Výsledky sú relevantné aj na pozadí diskusií o poškodení dopingu a obetiach dopingu zo strany štátu v NDR.
Doteraz sa predpokladalo, že dopingom kontaminovaný športový systém v NDR viedol k rozsiahlemu zdravotnému poškodeniu. Federálna vláda preto konkrétne schválila zákon o dopingovej pomoci.