Už sme bližšie k dnešku, témy sú aktuálnejšie, píše Václav Klaus vo svojich najnovších výpiskoch v článku uverejnenom na serveri echo24.cz a webe Inštitútu Václava Klausa (IVK).
V jarnom vydaní anglického štvrťročníka The Salisbury Review boli v roku 2012 diskutované problémy vtedajšej britskej konzervatívnej strany pod vedením Davida Camerona.
Tieto jej problémy sme cítili aj u nás. Chorobou konzervatívnej strany bola "intelektuálna prázdnota", ktorá bola zosilňovaná tým, že "Cameron nemá žiadne silné názory", nemá žiadne presvedčenia (beliefs).
Jeho nezvládnutie referenda o brexite štyri roky potom to preukázalo aj tým, ktorí to nevideli včas.
Keď som ho práve v tomto roku navštívil v jeho parlamentnej kancelárii, bola celá zelená. Priznal mi, že tým predvádza svoj pozitívny vzťah k zelenej ideológii.
(Mal by som dodať, že v tej chvíli bola vo Westminsteri nahlásená bomba a ja som bol svedkom evakuácie celej budovy.)
Tento pekný anglický časopis na jar 2012 polemizoval aj s ambíciou dnešného Maďarska vrátiť sa k "Veľkému Maďarsku" minulosti.
Toto Veľké Maďarsko podľa autora tohto textu vzniklo až v roku 1867 a zahŕňalo "oblasti, ktoré by Maďarsko bez Rakúska nikdy nemalo".
V týchto oblastiach síce boli maďarsky hovoriace komunity, ale "hocikde maďarsky hovorilo len 20-30% obyvateľov, nie väčšina".
To mi trochu doplnilo argumentáciu ohľadom Trianonskej dohody, ktorú Maďarsko roku 2012 (i roku 2020) považuje za kľúčový okamih 20. storočia. Dlho som to nechápal.
Mark Bauerlain v The Wilson Quarterly (leto 2012) hovorí, že "viac informácií nevedie k hlbšiemu pochopeniu vecí, ale k rastúcej chuti ku konzumu známych a ľahko pochopiteľných myšlienok".
Výsledkom je nárast povrchnosti.
Denis Baron v rovnakom duchu hovorí, že "internet otvára možnosť byť v členstve klubu spisovateľov pre všetkých. Ľudia v tomto klube však píšu bez editorov, vydavateľov a kníhkupcov ".
To som vždy považoval (a považujem i teraz) za mimoriadne nebezpečné.
John O'Sullivan v článku "Global Governance vs. Democratic Sovereignty "v marcovom Quadrante cíti" tichú revolúciu globálneho vládnutia ", odmieta globalismus (na rozdiel od globalizácie) a dodáva, že" iba internacionalizmus (pre pochopenie hovorím, že nie transnacionalismus - VK) je zlučiteľný s demokraciou".
Globalizáciu vidia ako "ľahostajnosť k hraniciam".
Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Herta Müllerová (rumunsko-nemka) pekne napísala, že "iný jazyk je aj iný pohľad, lebo jazyk má iné oči".
O tom sa presviedčam aj pri písaní týchto svojich "výpiskov". Písal som si ich v jazyku, v ktorom to bolo pôvodne napísané, a teraz zrazu vidím, že mi často chýba výstižný český výraz.
Mimoriadne kvalitný americký (či izraelský) ekonóm Michael Mussa bol okrem ekonómie známy aj svojimi vtipnými výrokmi.
Vo štvrťročníka The International Economy (č. 1, 2012) napísal: "Môj najobľúbenejší nástroj hospodárskej politiky je modlitba. Nie je významne menej účinná ako iné nástroje a nemá žiadne negatívne vedľajšie efekty".
Za citát stoja aj jeho tézy, že "pravda je vo Washingtone len jedným z ďalších špeciálnych záujmov (special interests) a vyznačuje sa tým, že nie je dostatočne dotovaná a sponzorovaná? ".
Prof. Mussa bol významný makroekonóm chicagskej školy, v jednej chvíli bol hlavným ekonómom Medzinárodného menového fondu a guvernérom Izraelskej centrálnej banky.
Vždy som si mimoriadne vážil Nigela Lawsona, bývalého ministra financií vo vláde Margaret Thatcherovej, ktorý je celé desaťročia známym kritikom myšlienky eura.
(Naposledy sme sa videli v roku 2016 v Monte Carle, kde sme boli hlavnými rečníkmi na konferencii o Európskej únii).
Eurozóna nie je podľa neho homogénnym regiónom, čo sa silne prejavilo v čase krízy 2008-2009 a aj v následnej Eurokríze - preto "jediným rozumným krokom je usporiadané rozpustenie eurozóny".
Namiesto keynesiánskych opatrení chce radikálnu dereguláciu ekonomiky.
To isté vtedy hovoril harvardský Richard Cooper (ďalší môj dobrý priateľ) aj Bernard Connolly (ktorého som naopak nikdy nevidel).
Podľa neho - a mňa - "je problémom eurozóny euro". Táto banálna téza hovorí viac. Aj on chce hlavne urobiť "a regulatory reform".
C. F. Bergsten hovorí, že "nie sú žiadne rýchle riešenia", pretože krajiny južnej Európy žili dlho nad svojimi možnosťami. A bolo to v čase, keď "konkurenčná schopnosť mnohých ďalších krajín sveta rýchlo narastala".
W. H. Overholt hovoril to, čo sa snažím zdôrazňovať stále: "eurosystém dal obrovskú menovú výhodu Nemecku a znevýhodnil krajiny južnej Európy".
To všetko boli citáty zo špeciálneho vydania The International Economy.
Poľský filozof (a politik, člen Európskeho parlamentu) Ryszard Legutko, ktorý raz vystúpil aj v Prahe na seminári nášho Centra pre ekonomiku a politiku v brnenskej Revue politika (október 2012) publikoval "Esej o poľskej dušu".
Je neuveriteľne kritický k poľskej situácii.
My to takto nevieme, my nadávame na vládu, aj keď ide o niečo iné. V našej stálej diskusii o úlohe intelektuálov (opakovane spomínané v týchto výpiskoch) ponúkol jedno pekné odlíšenie - intelektuáli versus početná a hlučná skupina lumpeninteligencie.
Toto odlíšenie by snáď mohlo mnohé s mojou kritikou intelektuálov zmieriť.
Ďalší Polák Artur Wolek v rovnakom časopise ponúkol iný pojem - "videodemokracia".
Hneď ma napadlo, že hovoril o našom Václavovi Moravcovi. Predstavuje to pokus "o elimináciu politiky ako takej".
