Všimol som si, že som si vo svojej prezidentskej ére - s menšou motiváciou publikovať rôzne drobné texty - písal svoje výpisky kratšie a často i len vety s chýbajúcim plným odkazom na autora a časopis, píše Václav Klaus v článku uverejnenom na serveri echo24.cz i webe Inštitútu Václava Klausa (IVK).
Rok 2007 bol pre mňa rokom ponorenia sa do literatúry o globálnom otepľovaní, pretože v tomto roku "otepľovači" výrazne zosilnili svoj ničivý globálny atak na našu slobodu.
Hneď 2. januára som si asi nie náhodou poznamenal, že "preferencie času (time preference) je ako koncept východiskom uvažovania o ekológii".
Mal by som dodať, že som na konci tohto roka napísal práve na túto tému svoj prvý článok k tejto problematike - polemiku s nezmyselne nízkou veľkosťou diskontnej miery v klimatologických modeloch hlavných zástancov viery v ľuďmi spôsobené globálne otepľovanie.
Práve diskontná sadzba je vyjadrením miery onej time preference človeka (a ľudí). Málokto to chápe, nie je to úplne intuitívne.
Ak je diskontná miera nízka, čas akoby neplynie. Za sto rokov je všetko akoby "na dosah", všetko je rovnako významné a dôležité ako dnes, čo je samozrejme predpoklad úplne absurdný.
Nech nám alarmisti globálneho otepľovania nenahovárajú, že im osobne ide o rok 2120 rovnako, ako im ide o rok 2020.
V oboch prípadoch im ide len a jedine o rok 2020, lebo práve teraz (nie až za sto rokov) sa chcú zviditeľniť a presláviť .
Nízka diskontná sadzba (a tým spôsobené znezmyselnenie pohľadu na plynutie času) je pre nich zároveň ospravedlnením aplikácie neštruktúrovaného a neštrukturovateľného "princípu predbežnej opatrnosti", ktorý je využívaný ako zdôvodnenie reštriktívnej regulácie všetkého druhu.
Princíp predbežnej opatrnosti sme si na jar 2020 viac ako užili, v období koronavírusovej krízy mal svoju hviezdnu chvíľku, so Stefanom Zweigom by som povedal, svoju "Sternstunden".
V apríli 2007 v časopise The Freeman napísal o absurdite tohto princípu úžasne vtipné slová John Seemens:
"Keby žili fanatici princípu predbežnej opatrnosti už v dobe kamennej, pravdepodobne by varovali pred používaním ohňa, pretože ten je nebezpečný a znečisťuje. Zabil ďaleko viac ľudí ako jadrová energia"(s. 16).
V rovnakom časopise napísal D. J. Boudreaux, že "najlepšou politikou ohľadom globálneho otepľovania je nebrať ho do úvahy a nechať kapitalizmus, aby bez prerušenia pokračoval vo svojej ceste, ktorá nás robí zdravšími a bohatšími".
V našej Revue politika sa pýtal Ladislav Kurc, či "je príčinou globálneho otepľovania oxid uhličitý?" A odpovedal, že nie.
Za kľúčovú som vtedy považoval rozsiahlejšiu štúdiu P. J. Michaelsa "A Review of Recent Global Warming Scare Stories" (CATO Institute, Policy Analysis, č. 576).
Richard Ebeling (tiež v časopise The Freeman, ktorý on vtedy redigoval) hovorí, že "jeden z najväčších politických mýtov súčasnosti je to, že politici sú služobníkmi verejnosti" (public servants), že sú ľuďmi úplne altruistického založenia, ktorí nemajú žiadne svoje vlastné záujmy, len blaho ľudstva.
Asi niečo také, čo predvádza celý svoj život multimiliardár George Soros alebo naši nemiliardári, zhromaždení napr. v blaho ľudstva zvyšujúcej neziskovke Človek v tiesni.
V tomto kontexte, a pre tých, ktorí to nie celkom chápu, by bolo vhodné spomenúť tzv. školu verejnej voľby (Public Choice School), ktorá v rozpore s takými utopickým predstavami "modeluje politikov ako svojim vlastným záujmom motivované subjekty".
Politici sú proste tiež ľuďia.
Eric Jones (v austrálskom štvrťročníku Policy) zdôrazňuje, že si nemáme pliesť "národnú kultúru" s "kultúrnym nacionalizmom" a že "najjednoduchšou cestou ako zničiť národ je odobrať mu jeho rozprávky, povesti a sny a nahradiť ich importovanými".
Keď vidím knižky rozprávok mojich malých vnučiek, tak túto jeho tézu tisíckrát podčiarkujú.
(Pre istotu dávam do zátvorky jeho vetu, za ktorú mi budú nadávať dnes tak sťažujúci sa predstavitelia kultúry: "výrobcovia umenia a zábavy sú lídri v snahe socializovať riziko a privatizovať si zisky". Lepšie, než ako to vyjadril Eric Jones, sa to urobiť nedá.)
Dodáva, že "moderné informačné technológie pomáhajú dezintegrovať myšlienku autonómnej národnej kultúry".
Mám iba veľký strach, že vývoj v tomto hrozivom smere za uplynulých trinásť rokov od zapísania si tejto tézy výrazne pokročil.
V prvej polovici práve skončenej dekády som si zúfal nad politikou (resp. nepolitikou) Davida Camerona. Nevedel som, že som si skoro o desaťročia skôr, na jar 2007, vypísal túto vetu:
"Vyzerá to tak, že David Cameron nemá ohľadom Európy žiadnu politiku a že sa o tejto téme vôbec nechce baviť".
V okamihu pred brexitovým referendom sa to prejavilo celkom zreteľne a pochopili to snáď aj tí, ktorí si to - na rozdiel odo mňa - skôr neuvedomovali. (Mimochodom, celá ODS.)
Nemám rád prezrádzanie súkromných rozhovorov médiám, preto si nechám pre seba našu výmenu názorov v období súbojov o Lisabonskú zmluvu.
John Maynard Keynes síce zomrel 34 rokov pred začatím našej postkomunistickej transformácie, ale napriek tomu napísal (cituje Joel Mokyr v článku The Power of Ideas v časopise World Economy č. 3, 2007), že "nestačí, aby bol stav po zmene lepší ako pred ňou. Musí byť lepší výrazne, aby vykompenzoval všetky ťažkosti transformácie ".
Keynes dokonca povedal "all Evils", ale mne sa nechce v našom kontexte dopustiť, aby niekto zneužil slovka "zlo". Preto radšej ťažkosti, alebo možno náklady.
