SME
Sobota, 24. september, 2022 | Meniny má Ľuboš, Ľubor

Výpisky Václava Klausa: Rok veľkej krízy. Nie zlyhanie trhu, ale zlyhanie štátu

Budúcim generáciám žiadne "zdroje" nedlžíte. Najlepšie, čo pre budúce generácie môžeme urobiť, je "zanechať im slobodnú a prosperujúcu spoločnosť, v ktorej ony samy budú mať možnosť sa rozhodovať.

Václav Klaus v roku 2009.Václav Klaus v roku 2009. (Zdroj: SITA/AP)

Napísal som síce do nadpisu "rok veľkej krízy", ale v mojich výpiskoch sa to neprejavilo, píše Václav Klaus v článku uverejnenom na serveri echo24.cz a na webe Inštitútu Václava Klausa.

Čítam mesačníky a štvrťročníky, väčšinou zahraničné, ale tam aktuality všetkého druhu prichádzajú až s istým oneskorením. Nevypisujem si z denníkov a týždenníkov.

Vlastných textov o vtedajšej americko-európskej kríze som napísal celý rad a mojou hlavnou tézou vtedy bolo, že táto, od 30. rokov minulého storočia najväčšia kríza nebola spôsobená - hoci väčšina médií aj politikov tvrdila opak - "zlyhaním trhu", ale "zlyhaním štátu ".

SkryťVypnúť reklamu

V tomto roku sme si tiež pripomínali 20. výročie pádu komunizmu a ja som o tom napísal knihu "Kde začína zajtrajšok" (Knižní klub, Praha, 2009).

Kniha má štyri časti: predvčerom, včerajšok, dnešok, zajtrajšok. Napadlo ma pozrieť sa, či som dnešnú civilizačnú krízu pred jedenástimi rokmi predvídal.

V jej záverečnej kapitole som napísal, že "kľúčom k zajtrajšku pre mňa vždy boli antiutópie Orwella, Huxleyho, Zamjatina a ďalších".

Hovoril som, že sloganom dneška začína byť stále viac "global governance", ale dodával som "zajtra to bude skutočnosťou".

Spomínal som, že potláčanie štátov "bude znamenať postdemokraciu, ktorá je nedemokraciou".

Obával som sa sudcokracie, čiže toho "ako si sudcovia (a justícia vôbec) strhávajú na seba štátnu politickú moc".

SkryťVypnúť reklamu

Napísal som, že nečakám revolúciu, ale "pohyb od demokracie k nejakej novej forme nedemokracie, ak nie totality".

Túto poslednú kapitolu som končil vetou, že "sa kyvadlo vracia a nastáva reštaurácia niečoho, čo sa v prvých ponovembrových rokoch nezdalo možné".

Zdá sa, že som sa zásadne nemýlil.

Tento rok bol tiež súbojom o ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, ktorú som sa ja zo všetkých európskych prezidentov a premiérov najdlhšie zdráhal podpísať.

O tom existuje knižka "Prezident republiky k Lisabonskej zmluve" (nakl. Euromedia, Praha, 2009).

Tí, ktorí práve dnes "vzdychajú" nad prijatím údajne ozdravného plánu pre európsku ekonomiku na summite EÚ, by si túto knihu mali prečítať. Pochopili by, že bez Lisabonskej zmluvy by tento nezmyselný plán vzniknúť nemohol.

SkryťVypnúť reklamu

V mojich výpiskoch v roku 2009 ešte stále dominovala téma globálneho otepľovania.

V tomto roku bola moja kniha "Modrá, nie zelená planéta" z roku 2009 vydaná v Dánsku, v Albánsku, v Slovinsku, vo Francúzsku, v Taliansku, a zároveň bolo vydané jej druhé rozšírené vydanie u nás doma.

Austrálčan Ian Mcfadyen (v Quadrante) napísal, že "sa náboženstvo environmentalizmu sa stalo oficiálnym náboženstvom západnej spoločnosti".

Nie náhodou preto chcú environmentalisti "preventívne, nie adaptívne stratégie".

Oni totiž nechcú, aby sme sa prirodzene, dobrovoľne, evolučne adaptovali, či prispôsobovali. Oni nás k tomu chcú prinútiť, oni chcú zmeniť naše správanie.

Ďalší Austrálčan, môj dobrý priateľ, predčasne zosnulý Bob Carter (opäť v Qadrante) autoritatívne hovorí, že "žiadna všeobecná (či všeobecne prijímaná - established) teória klímy neexistuje" a spolu s McKitrickom, Kanaďanom, tvrdí, že "neexistuje ani žiadny expert na tému globálneho otepľovania. V téme klimatických zmien je na väčšinu relevantných tém každý amatérom ".

SkryťVypnúť reklamu

Priamu zodpovednosť za "nevyváženú verejnú diskusiu o globálnom otepľovaní majú médiá". Nielen o tejto téme. O dnešnej koronavirovej pandémii tiež.

O.M. Hartwich, Austrálčan s nemeckými koreňmi, píše vo štvrťročníka Policy o "Právach budúcnosti" (či o právach na budúcnosť, The Rights of the Future) a hnevá sa na formulácie dnešných progresivistov "zločiny proti budúcim generáciám a na ambície dnešným systémom zákonov obhajovať práva budúcich generácií "(str. 3).

To samozrejme nie je nič iné ako pokus "dodať ďalšiu formu legitímnosti dnešným politickým agendám určitých ľudí".

Pýta sa, ak chceme šetriť zdroje, museli by sme vedieť, koľko po nás ešte bude nasledovať generácií. Smieme dnes spotrebovať jednu tisícinu alebo jednu milióntinu z dnes známych, dostupných prírodných zdrojov?

SkryťVypnúť reklamu

Pekne píše, že budúcim generáciám žiadne "zdroje" nedlžíte. Najlepšie, čo pre budúce generácie môžeme urobiť, je "zanechať im slobodnú a prosperujúcu spoločnosť, v ktorej ony samy budú mať možnosť sa rozhodovať ... naše dnešné bohatstvo neexistuje vďaka benevolencii minulých generácií."

Ony to, čo vykonali, robili pre seba. (Autor je ekonóm a mali sme spolu raz zaujímavý hodinový rozhovor v austrálskom Public Radio.)

Stále sa vracia téma vzdelania. Peter Ryan (októbrový Quadrant) hovorí o "hyperinflácii vzdelanie tretieho stupňa" a jeho článok sa volá "Polovzdelanie pre všetkých".

Je to viac ako desať rokov starý text a odvtedy vývoj a vzdelávanie značne pokročili - samozrejme k horšiemu. Dnešná koronavírusová kríza to len obnažila.

SkryťVypnúť reklamu

Poliak Jakub Lubelski v článku "Môžu mať Európania rovnaký postoj k minulosti?" (Revue politika, č. 2, 2009) hovorí, že nie. Všíma si, že sa v Bruseli pripravuje Európsky dom pamäti a že Poliaci budujú múzeá, zatiaľ čo my nič.

Stretáva sa aj s tým, že "nie Solidarita, ale pád Berlínskeho múru" je považovaný za kľúčový moment pre pád komunizmu. Pád Berlínskeho múru bol samozrejme len bodkou.

Veľmi s ním súhlasím v tom, že nie je fanúšikom "pokusu vytvoriť z holokaustu centrálny bod na časovej osi histórie Európy".

Dodal by som k tomu, čo mám vo svojich výpiskoch o niekoľko stránok skôr, že sa Nemecko snaží nájsť svoju "použiteľnú minulosť", okolo ktorej by mohlo skonštruovať svoju funkčnú, prijateľnú, použiteľnú (viable) národnú identitu. (Autora tejto tézy som si bohužiaľ nepoznamenal.)

SkryťVypnúť reklamu

Ako som už povedal, skoro nič tam nemám z ekonómie. Našiel som len svoje poznámky k recenzii Stephena Kirchnera (v Policy), v ktorej sa jej autor vysmieva slovu "bubble" (bublina), slovu, ktoré sa odvtedy stalo tak populárne.

Autor tejto recenzie veľmi presne dodáva, že toto slovo nevysvetľuje nič, že nemá žiadnu "predictive power". Ono ale nemá ani predpovedaciu, ani výkladovú power. Myslím, že som ho nikdy nepoužil.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie články

          SkryťVypnúť reklamu
          SkryťVypnúť reklamu

          Neprehliadnite tiež

          Ilustračná fotografia.

          Washington v posledných týždňoch úradovania amerického prezidenta Donalda Trumpa uvalil na Demirov sankcie.


          TASR 27. apr
          Animátori sa učili ako pripraviť farské stretnutie detí a mládeže.

          V centre v Juskovej Voli školili vyše päťdesiat ľudí.


          Viktória Žolnová 26. apr
          Emmanuel Macron sa poďakoval všetkým ľuďom, ktorí hlasovali v druhom kole prezidentských volieb.

          Slovenskí poslanci europarlamentu vítajú Macronove znovuzvolenie za prezidenta.


          SITA 25. apr
          Prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak.

          Pápež František prijal jeho zrieknutie sa pastoračnej služby.


          kW 25. apr
          SkryťZatvoriť reklamu