SME
Štvrtok, 1. október, 2020 | Meniny má ArnoldKrížovkyKrížovky
NÁZORY

Výpisky Václava Klausa: Rok veľkej krízy. Nie zlyhanie trhu, ale zlyhanie štátu

Budúcim generáciám žiadne "zdroje" nedlžíte. Najlepšie, čo pre budúce generácie môžeme urobiť, je "zanechať im slobodnú a prosperujúcu spoločnosť, v ktorej ony samy budú mať možnosť sa rozhodovať.

Václav Klaus v roku 2009.Václav Klaus v roku 2009. (Zdroj: SITA/AP)

Napísal som síce do nadpisu "rok veľkej krízy", ale v mojich výpiskoch sa to neprejavilo, píše Václav Klaus v článku uverejnenom na serveri echo24.cz a na webe Inštitútu Václava Klausa.

Čítam mesačníky a štvrťročníky, väčšinou zahraničné, ale tam aktuality všetkého druhu prichádzajú až s istým oneskorením. Nevypisujem si z denníkov a týždenníkov.

Vlastných textov o vtedajšej americko-európskej kríze som napísal celý rad a mojou hlavnou tézou vtedy bolo, že táto, od 30. rokov minulého storočia najväčšia kríza nebola spôsobená - hoci väčšina médií aj politikov tvrdila opak - "zlyhaním trhu", ale "zlyhaním štátu ".

Skryť Vypnúť reklamu

V tomto roku sme si tiež pripomínali 20. výročie pádu komunizmu a ja som o tom napísal knihu "Kde začína zajtrajšok" (Knižní klub, Praha, 2009).

Kniha má štyri časti: predvčerom, včerajšok, dnešok, zajtrajšok. Napadlo ma pozrieť sa, či som dnešnú civilizačnú krízu pred jedenástimi rokmi predvídal.

V jej záverečnej kapitole som napísal, že "kľúčom k zajtrajšku pre mňa vždy boli antiutópie Orwella, Huxleyho, Zamjatina a ďalších".

Hovoril som, že sloganom dneška začína byť stále viac "global governance", ale dodával som "zajtra to bude skutočnosťou".

Spomínal som, že potláčanie štátov "bude znamenať postdemokraciu, ktorá je nedemokraciou".

Obával som sa sudcokracie, čiže toho "ako si sudcovia (a justícia vôbec) strhávajú na seba štátnu politickú moc".

Skryť Vypnúť reklamu

Napísal som, že nečakám revolúciu, ale "pohyb od demokracie k nejakej novej forme nedemokracie, ak nie totality".

Túto poslednú kapitolu som končil vetou, že "sa kyvadlo vracia a nastáva reštaurácia niečoho, čo sa v prvých ponovembrových rokoch nezdalo možné".

Zdá sa, že som sa zásadne nemýlil.

Tento rok bol tiež súbojom o ratifikáciu Lisabonskej zmluvy, ktorú som sa ja zo všetkých európskych prezidentov a premiérov najdlhšie zdráhal podpísať.

O tom existuje knižka "Prezident republiky k Lisabonskej zmluve" (nakl. Euromedia, Praha, 2009).

Tí, ktorí práve dnes "vzdychajú" nad prijatím údajne ozdravného plánu pre európsku ekonomiku na summite EÚ, by si túto knihu mali prečítať. Pochopili by, že bez Lisabonskej zmluvy by tento nezmyselný plán vzniknúť nemohol.

Skryť Vypnúť reklamu

V mojich výpiskoch v roku 2009 ešte stále dominovala téma globálneho otepľovania.

V tomto roku bola moja kniha "Modrá, nie zelená planéta" z roku 2009 vydaná v Dánsku, v Albánsku, v Slovinsku, vo Francúzsku, v Taliansku, a zároveň bolo vydané jej druhé rozšírené vydanie u nás doma.

Austrálčan Ian Mcfadyen (v Quadrante) napísal, že "sa náboženstvo environmentalizmu sa stalo oficiálnym náboženstvom západnej spoločnosti".

Nie náhodou preto chcú environmentalisti "preventívne, nie adaptívne stratégie".

Oni totiž nechcú, aby sme sa prirodzene, dobrovoľne, evolučne adaptovali, či prispôsobovali. Oni nás k tomu chcú prinútiť, oni chcú zmeniť naše správanie.

Ďalší Austrálčan, môj dobrý priateľ, predčasne zosnulý Bob Carter (opäť v Qadrante) autoritatívne hovorí, že "žiadna všeobecná (či všeobecne prijímaná - established) teória klímy neexistuje" a spolu s McKitrickom, Kanaďanom, tvrdí, že "neexistuje ani žiadny expert na tému globálneho otepľovania. V téme klimatických zmien je na väčšinu relevantných tém každý amatérom ".

Skryť Vypnúť reklamu

Priamu zodpovednosť za "nevyváženú verejnú diskusiu o globálnom otepľovaní majú médiá". Nielen o tejto téme. O dnešnej koronavirovej pandémii tiež.

O.M. Hartwich, Austrálčan s nemeckými koreňmi, píše vo štvrťročníka Policy o "Právach budúcnosti" (či o právach na budúcnosť, The Rights of the Future) a hnevá sa na formulácie dnešných progresivistov "zločiny proti budúcim generáciám a na ambície dnešným systémom zákonov obhajovať práva budúcich generácií "(str. 3).

To samozrejme nie je nič iné ako pokus "dodať ďalšiu formu legitímnosti dnešným politickým agendám určitých ľudí".

Pýta sa, ak chceme šetriť zdroje, museli by sme vedieť, koľko po nás ešte bude nasledovať generácií. Smieme dnes spotrebovať jednu tisícinu alebo jednu milióntinu z dnes známych, dostupných prírodných zdrojov?

Skryť Vypnúť reklamu

Pekne píše, že budúcim generáciám žiadne "zdroje" nedlžíte. Najlepšie, čo pre budúce generácie môžeme urobiť, je "zanechať im slobodnú a prosperujúcu spoločnosť, v ktorej ony samy budú mať možnosť sa rozhodovať ... naše dnešné bohatstvo neexistuje vďaka benevolencii minulých generácií."

Ony to, čo vykonali, robili pre seba. (Autor je ekonóm a mali sme spolu raz zaujímavý hodinový rozhovor v austrálskom Public Radio.)

Stále sa vracia téma vzdelania. Peter Ryan (októbrový Quadrant) hovorí o "hyperinflácii vzdelanie tretieho stupňa" a jeho článok sa volá "Polovzdelanie pre všetkých".

Je to viac ako desať rokov starý text a odvtedy vývoj a vzdelávanie značne pokročili - samozrejme k horšiemu. Dnešná koronavírusová kríza to len obnažila.

Skryť Vypnúť reklamu

Poliak Jakub Lubelski v článku "Môžu mať Európania rovnaký postoj k minulosti?" (Revue politika, č. 2, 2009) hovorí, že nie. Všíma si, že sa v Bruseli pripravuje Európsky dom pamäti a že Poliaci budujú múzeá, zatiaľ čo my nič.

Stretáva sa aj s tým, že "nie Solidarita, ale pád Berlínskeho múru" je považovaný za kľúčový moment pre pád komunizmu. Pád Berlínskeho múru bol samozrejme len bodkou.

Veľmi s ním súhlasím v tom, že nie je fanúšikom "pokusu vytvoriť z holokaustu centrálny bod na časovej osi histórie Európy".

Dodal by som k tomu, čo mám vo svojich výpiskoch o niekoľko stránok skôr, že sa Nemecko snaží nájsť svoju "použiteľnú minulosť", okolo ktorej by mohlo skonštruovať svoju funkčnú, prijateľnú, použiteľnú (viable) národnú identitu. (Autora tejto tézy som si bohužiaľ nepoznamenal.)

Skryť Vypnúť reklamu

Ako som už povedal, skoro nič tam nemám z ekonómie. Našiel som len svoje poznámky k recenzii Stephena Kirchnera (v Policy), v ktorej sa jej autor vysmieva slovu "bubble" (bublina), slovu, ktoré sa odvtedy stalo tak populárne.

Autor tejto recenzie veľmi presne dodáva, že toto slovo nevysvetľuje nič, že nemá žiadnu "predictive power". Ono ale nemá ani predpovedaciu, ani výkladovú power. Myslím, že som ho nikdy nepoužil.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie články

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Miesto, kde polícia našla telá.
Kresťanstvo

Biskupi udelili dišpenz od povinnej účasti veriacich na nedeľných bohoslužbách

V kostoloch tiež platí od 1. októbra obmedzenie počtu účastníkov bohoslužieb. Ľudia vo vyššom veku alebo s chronickými ochoreniami majú bohoslužby sledovať prostredníctvom médií.

Cirkvi lobujú za povolenie omší.
Zahraničie

Biden utrpel strategické víťazstvo. Trump si veľa veril a málo sa pripravil

Prvá prezidentská debata bola presná a výstižná ako správa o stave Ameriky po štyroch rokoch zostreného kultúrneho a politického boja. Nadávky, prekrikovanie, nepočúvanie toho druhého...

Úradujúci americký prezident Donald Trump (vľavo) a bývalý viceprezident Joe Biden počas prvej prezidentskej debaty 29. septembra 2020 v Clevelande.
Slovensko

Rezort práce spúšťa projekty za 110 miliónov eur na podporu zamestnanosti

Druhá fáza začína od 1. októbra a projekty v tejto fáze sú zamerané na rozbeh podnikania, pomoc zariadeniam sociálnych služieb a na pomoc zamestnávateľom.

Minister práce, sociálnych vecí a rodiny Milan Krajniak (Sme rodina) sa rozpráva s novinármi po rokovaní vlády v Bratislave 16. septembra 2020.