SME
Utorok, 29. september, 2020 | Meniny má Michal, MichaelaKrížovkyKrížovky
NÁZORY

Jiří Weigl: Beznádej po výbuchu

Úpadok a rozvrat Libanonu alebo ako v praxi vyzerá multikultúrna spoločnosť a ako krajina postavená na tomto politickom usporiadaní nie je schopná zvládať a riešiť svoje problémy.

Ilustračné foto.Ilustračné foto. (Zdroj: TASR/AP)

Tragický výbuch v bejrútskom prístave, ktorý na začiatku augusta zničil veľkú časť libanonského hlavného mesta, sa stal poslednou bodkou potvrdzujúcou beznádejný úpadok a rozvrat tejto krásnej krajiny na východnom pobreží Stredozemného mora, ktorú ešte pred pol storočím právom nazývali Švajčiarskom Blízkeho východu, píše Jiří Weigl v článku pre septembrové vydanie časopisu Xantypa a uverejnenom aj na webe Inšitútu Václava Klausa.

Od konca vojny do polovice 70. rokov bol Bejrút prosperujúcim ekonomickým a finančným centrom celého regiónu.

Skryť Vypnúť reklamu

Odtiaľ sa robili obchody s ropou, potravinami či zbraňami pre celý arabský svet.

Libanonská smotánka patrila vo svete k najbohatším a svoj luxusný život delila medzi Bejrút, Londýn, Paríž, New York a francúzsku Riviéru.

Rozmachu napomáhala veľká libanonská diaspóra v Európe, USA, Latinskej Amerike aj západnej Afrike.

Libanon sa stal svetovo známou luxusnou destináciou, kde sa dalo tráviť čas na morskej pláži a o chvíľu neskôr si zalyžovať na svahoch pohoria Libanon nad Bejrútom.

To je dávna minulosť.

Výbuchu, ktorého príčinou bol zrejme šlendrián libanonských úradov, predchádzalo dlhé obdobie hospodárskeho úpadku, politickej nestability, občianskej vojny, večného násilia a terorizmu.

To všetko už obyvateľom krajiny prerástlo cez hlavu, takže výbuch, ktorý pripravil státisíce obyvateľov Bejrútu o strechu nad hlavou, vyvolal okamžite aj masové demonštrácie požadujúce pád vlády a zásadné politické zmeny v krajine.

Skryť Vypnúť reklamu

Vláda skutočne padla, náklady na odstránenie škôd však budú v jednej z najzadĺženejších krajín sveta astronomické.

Šesťdesiat tisíc zúfalých Libanončanov dokonca podpísalo petíciu, žiadajúcu bývalú koloniálnu metropolu Francúzsko, aby sa aspoň na desať rokov znovu ujalo nadvlády nad Libanonom a obnovilo tam poriadok.

To príliš nezapadá do súčasnej západnej módnej vlny preklínať kolonializmus a ospravedlňovať sa za neho.

Ako sa mohlo stať, že malá krajina obdarená mimoriadnymi prírodnými krásami i schopnými obyvateľmi zažila tak dramatický pád?

Odpoveď hľadajme v jej dlhých dejinách aj v okolitých konfliktoch.

V staroveku bol Libanon vlasťou Feničanov, preslávených moreplavcov, ktorí okrem iného našu civilizáciu obohatili vynálezom hláskového písma.

Skryť Vypnúť reklamu

Nikdy sa nezjednotili, a tak ich mestské štáty čoskoro podľahli okolitým veľmociam, ktorých bol Libanon až do získania nezávislosti v roku 1943 súčasťou.

Ovládli ho postupne Asýrčania, Babylončania, Gréci, Rimania, Byzanťania, Arabi, európski križiaci, Turci a Francúzi.

V rímskej a byzantskej epoche sa stal Libanon kresťanskou krajinou a tento charakter si uchoval aj pod nadvládou moslimov, aj keď sa drvivá väčšina jeho obyvateľov poarabštila.

Libanonská kresťanská Maronitská cirkev bola tou silou, ktorá v ére Osmanskej ríše postupne vydelila Libanon ako zvláštnu entitu z okolitého moslimského mora.

Maroniti nikdy neprestali udržiavať intenzívne kontakty s Európou a v 19. storočí v ére úpadku Osmanskej ríše im Francúzsko začalo poskytovať ochranu a po prvej svetovej vojne získalo Libanon do svojej správy ako kolóniu.

Skryť Vypnúť reklamu

Libanon však nie je iba vlasťou kresťanských Maronitov. Vedľa nich tam žijú tiež sunnitskí a šíitskí moslimovia, Arméni a príslušníci mnohých ďalších blízkovýchodných etník a moslimských aj kresťanských siekt.

A práve táto konfesionálna pestrosť je jednou z hlavných príčin dnešného politického a spoločenského marazmu a rozkladu.

Libanon totiž predstavuje príklad uskutočneného ideálu multikultúrnej spoločnosti, ktorému dnes prepadla moderná ľavicová západná inteligencia.

Nie je krajinou jedného arabsky hovoriaceho národa, ale jeho príslušníci sa na prvom mieste považujú za príslušníkov nábožensky definovaných menšín - kresťanov, šiitov a sunnitov.

Tomu zodpovedá aj tamojší politický systém, ktorý vznikol pri získaní nezávislosti.

Vtedy mali maronitskí kresťania výraznú väčšinu, a tak im podľa ústavy náleží funkcia prezidenta, početne druhí sunniti majú vždy predsedu vlády a pôvodne menej početní šiiti predsedu parlamentu.

Skryť Vypnúť reklamu

Problémom je jednak to, že v dôsledku rozdielnej miery pôrodnosti v jednotlivých komunitách sa váha jednotlivých minorít v spoločnosti podstatne zmenila (dnes sú najsilnejší skôr ignorovaní šiiti), čo vyvoláva problémy a nespokojnosť.

Ďaleko horšie je rozparcelovanie štátu medzi vedenie týchto konfesijných skupín, čo je zdroj nevyhubyteľnej korupcie, neschopnosti a šlendriánstva.

V systéme postavenom na kolektívnej príslušnosti k menšine namiesto na individuálnom občianstve nemôže demokracia dobre fungovať.

Voľby nič neriešia, víťazí najsilnejšia minorita, ktorá s ostatnými potom dohaduje nejaký kompromis.

Kresťania sa spoliehajú na Francúzsko, šiiti na Irán, sunniti na Saudskú Arábiu alebo Turecko.

Veľa rôznych ideológov na dnešnom Západe vynáša do neba pestrosť ideálu multikultúrnej spoločnosti, kde sa menšiny neasimilujú, ale žijú paralelne vedľa seba a vraj sa pri tom vzájomne obohacujú.

Skryť Vypnúť reklamu

Libanon je príkladom, ako to vyzerá v praxi a ako krajina postavená na tomto politickom usporiadaní nie je schopná zvládať a riešiť svoje problémy.

Druhou hlavnou príčinou libanonského rozvratu sú pomery v regióne trvalo zmietanom vojnami a konfliktami.

Izraelsko palestínsky konflikt a migrácie Palestínčanov do Libanonu vyvolali dlhotrvajúcu občiansku vojnu v rokoch 1975 -89, iránska revolúcia priviedla k životu radikálne šiitské hnutie Hizballáh a trvalé vojnové napätie s Izraelom.

Iracká a sýrska vojna majú za následok len ďalšie migračné vlny, nestabilitu, teror a napätie.

V Libanone v dôsledku toho všetkého jednotná vláda fakticky neexistuje, krajinu ovládajú ozbrojené milície jednotlivých náboženských klanov.

Možno preto len ťažko dúfať, že výbuch v prístave môže byť očakávaným impulzom pre zmenu k lepšiemu.

Skryť Vypnúť reklamu

Celý okolitý blízkovýchodný región je na tom bohužiaľ podobne.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie články

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Európska únia

Moslimovia sa smú klaňať k Mekke počas pracovnej doby, rozhodol švédsky súd

Súd v Malmö tým zrušil rozhodnutie rady mesta Bromölla, ktorá vlani modlitby počas práce výslovne zakázala. Zákaz bol mierený na všetky vyznania, obmedzoval však predovšetkým ortodoxných moslimov, ktorí sa modlia na koberčeku až päťkrát za deň.

Modlitba väzňov podozrivých zo spolupráce s Talibanom.
Slovensko

Od októbra výrazne sprísnime opatrenia. Krízový štáb navrhuje aj vyhlásenie núdzového stavu

Športové, kultúrne, spoločenské, ale aj cirkevné podujatia budú zakázané. Obmedzia sa počty ľudí v obchodoch. Rúška na školách pokračujú, znovu sa zavedú v exteriéri, ak je odstup menší ako dva metre.

Predseda vlády Igor Matovič (OĽaNO) a hlavný hygienik Ján Mikas.
Slovensko

Sme rodina, SaS a Za ľudí podporujú úpravu trestov pri držbe marihuany, pre OĽaNO to nie je témou

Tému dekriminalizácie marihuany otvorila europoslankyňa Nicholsonová. Čaputová sa vyjadrila, že otvorenie diskusie na túto tému podporuje.

(ilustračné foto)
Slovensko

Vulgarizmy nepatria do úst poslancov, ministrov ani premiéra, myslí si politológ

Blaha najprv v pléne označil Matovičovu manželku za „bielu kobylu", premiér zas hovoril o tom, že Blaha mydlil barana. Blaha sa neskôr ospravedlnil.

Ľuboš Blaha počas hodiny otázok.