SME
Piatok, 23. október, 2020 | Meniny má AlojziaKrížovkyKrížovky
NÁZORY

Václav Klaus: Americká kultúrna revolúcia nás môže zničiť rovnako ako pred 100 rokmi revolúcia ruská (2)

Nastáva spochybňovanie konštánt našich životov, tradícií, zvyklostí aj toho, čo sa skrýva pod slovom hodnoty. Kultúrna revolúcia zasahuje hlboko, ide o ďalší z pokusov meniť človeka.

Václav Klaus.Václav Klaus. (Zdroj: MAFRA - JIŘÍ BENÁK)

V týchto dňoch vyšla v Českej republike kniha Sebedestrukce západu autorov Václava Klausa a kolektívu z Inštitútu Václava Klausa (IVK).

Ponúkame vám druhú časť zaujímavej kapitoly, ktorú uverenil IVK na svojej webovej stránke.

"2. Dnes vrcholiaci proces prebieha už dlhšiu dobu, nezačalo to až teraz

Širšie okolnosti - nielen ekonomické - sme brali do úvahy hneď po novembri 1989.

Môj vtedajší dôraz na trh (čoho sa vôbec nezriekam, naopak) bol odrazom mojej pozície vo vláde a v politike vôbec (ministra financií, autora ekonomickej transformácie, obhajcu trhu oproti štátnemu intervencionizmu, predsedu vlády) a preto sa z počiatku niekomu mohlo zdať, že sa ľudia ako ja zaoberáme len ekonomikou.

Skryť Vypnúť reklamu

Nie. Rovnako dôsledne sme vždy hájili slobodu a demokraciu, nielen trh. Vedeli sme dobre aj to, že sú trh a trhová ekonomika - a s nimi spojená prosperita - realizovateľné len v slobode a demokracii.

(Aspoň v našom západnom kontexte - čínske využívanie okliešteného trhu je zvláštnym príkladom, u nás neaplikovateľným.)

Propagovali sme systém parlamentnej demokracie a systém ideovo vymedzených politických strán (inak to nie sú politické strany, ale "hnutia" za alebo proti niečomu).

Takéto strany podľa nášho najhlbšieho presvedčenia nemôžu existovať na celoplanetárnej úrovni (či vo vzduchoprázdne inštitúcií typu Európska únia), môžu existovať len v jasne definovanom systéme národného štátu (čiže tam, kde je demos, kde je politický národ a istá, svojím rozsahom nenulová "duchovná komunita ").

Skryť Vypnúť reklamu

Preto sme sa zasadzovali za skutočne štandardné poňatie demokracie (je známy môj často používaný výrok "bez adjektív").

Preto sme od prvopočiatku obhajovali "politickú", resp. stranícku politiku, nie politiku nepolitickú alebo dokonca nepolitiku.

Už sa na to zabúda, ale v 90. rokoch sme zvádzali nemenší súboj o koncept politiky ako takej, ako o presadenie trhovej ekonomiky.

Trh sme považovali za jeden z predpokladov slobody, o ktorú nám išlo zo všetkého najviac. Slobody nie prázdnej, slobody elementárne štruktúrovanej, slobody podliehajúcej istému poriadku a pravidlám.

Obhajovali sme - a boli sme aj vtedy v úplnej menšine - kapitalistický systém.

Slová kapitalizmus sme sa ani po jeho totálnej démonizácii za komunizmu nebáli, aj keď sa ho mnoho našich kolegov v spoločenských vedách a v politike aj po novembri 1989 bálo.

Skryť Vypnúť reklamu

Narážal som s ním často aj pri svojich mnohých vystúpeniach v západnej Európe, asi ešte viac ako u nás doma.

Slova kapitalizmus sa nebojíme ani teraz, keď je spochybňovaný aj vo svojich "kolískach" - vo Veľkej Británii a v USA.

Od Francúzska jeho obhajobu neočakávame, koniec koncov neočakávali sme ju nikdy. (Keď tam práve nie je Veľká francúzska revolúcia, je tam Sartre, Derrida, Foucalt, a potom Sarkozy a Macron.)

Žiadne pytačky s najrôznejšie pomenovanými módnymi ľavicovými konceptami spoločnosti sme nikdy nerobili. Tým sa nechválime, považovali sme to za samozrejmosť (a za dôkaz myšlienkové integrity).

Mali sme za sebou mimoriadnu skúsenosť žitia v komunizme. A to nám dalo základnú orientáciu, čím sme to mali ľahšie. Mali sme v sebe snáď dostatočné prežitie, pochopenie a premyslenie komunizmu. Tento zážitok naše myslenie obohatil a posilnil.

Skryť Vypnúť reklamu

Komunistická éra preto pre nás nebola len výlučne stratenými rokmi, aj keď mnoho stratených bolo. (Len mimoriadni manipulátori by tento môj, často opakovaný výrok mohli označiť za akúsi obhajobu komunizmu.)

Kiež by takúto skúsenosť ako my - keď sa dalo pochopiť, o čo v živote skutočne ide - mal aj celý Západ (a najmä tí, ktorí za neho tak sebavedome hovorí).

Keby také poučenie existovalo na Západe, nemohol by tam byť tolerovaný dnešný útok na zdravý rozum, slušnosť a umiernené správanie. [11]

Ukazuje sa, že Západ svoju skúsenosť z nacizmu (a fašizmu) nebol schopný dostatočne zovšeobecniť. Mal tendenciu považovať ich za singulárne, neopakovateľné javy.

Tak je napokon dnes a denne v médiách zobrazovaný Hitler, čím podstata hitlerizmu - ako agresívnej ľavicovej ideológie - mizne.

Skryť Vypnúť reklamu

Len za komunizmu a komunistickými ideológmi mohol byť hitlerizmus vydávaný za pravicovosť.

Komunizmus sme nezačali odmietať až po auguste 1968, alebo - ako niektorí - až po vytriezvení zo sklamania zo Sovietskeho zväzu a z normalizačnej éry 70. a 80. rokov.

Komunizmus sme odmietali v jeho skutočnej podstate, nie len v jeho vonkajších prejavoch.

Tie sú - vzhľadom k ich často hroznej podstate - ľahko viditeľné, a preto odmietané, aj keď nie všetkými. (Hocikto ich ospravedlňoval tým, že sa robia v záujme nejakého vyššieho poslania, pod heslom "keď sa rúbe les, lietajú triesky.")

Nevznikali však vo vzduchoprázdne. Za každým hrozným činom každého sadistického prisluhovačov režimu stál v gulagu (s veľkým i malým "g") vždy usmievavý, intelektuálne vyzerajúci ideológ.

Skryť Vypnúť reklamu

Boli sme realisti. Západný svet sme si neidealizovali. Aj v roku 1968 sme si boli istí tým, že chceme kapitalizmus, nie vylepšený komunizmus.

My sme nechceli socializmus s ľudskou tvárou, ani žiadnu ľúbivú verziu konvergencie plánu a trhu (akú chceli ľudia ako Ota Šik, Alexander Dubček a mnohí vtedy vylúčení z KSČ, a preto následne perzekvovaní. Tých ku kritike komunizmu doviedlo len ich osobné zneváženie a zneuctenie).

My sme kapitalizmus nechceli boriť ako Rudi Dutschke a Daniel Cohn-Bendit na berlínskych a parížskych barikádach [12].

Už vtedy sme považovali za úplne mylnú Frankfurter Schule a s ňou spojených neomarxistov (vrátane stále aktívneho Jürgena Habermasa, s ktorým som donedávna viedol v médiách spory). [13]

Skryť Vypnúť reklamu

Niektorí sme v USA (ja som prežil na jar 1969 na Cornellskej univerzite obsadenie hlavnej univerzitnej budovy ozbrojenými černošskými radikálmi) už vtedy videli nebezpečenstvo v rodiacej sa organizácii Students for a Democratic Society.

Úplne náhodou som tiež mohol v San Franciscu sledovať, ako títo študenti obsadzujú tzv. People 'Park neďaleko univerzity v Berkeley (išli sme sa tam pozrieť s Jozefom Škvoreckým a jeho ženou Zdenou, ktorí v Berkeley vtedy niekoľko týždňov pobývali).

Všetky tieto tendencie už v tej dobe niektorí z nás veľmi pozorne sledovali. Aj napriek deprimujúcej normalizáciu sme mohli čítať, a preto sme si na začiatku sedemdesiatych rokov všimli zrod zhubnej zelenej ideológie v Club of Rome a s ňou spojené, ekonomicky úplne nezmyselné koncepcie tzv. "Limitov rastu".

Skryť Vypnúť reklamu

Považovali sme to za novodobé maltuziánstvo.

My, ktorí sme odmietali falošnú rovnosť komunistickej spoločnosti, sme aj na Západe s obavou pozorovali posilňovanie nemenej zhubnej ideológie rovnostárskej [14].

Preto sme nestáli v predklone a nekritickom obdive (či "nemom úžase") nad nepoškvrniteľnou krásou a na večné časy zaistenou existenciou starého, dobrého kapitalizmu.

Jeho "drobenie sa" sme nemohli nevidieť.

Preto sme si - na rozdiel od niektorých našich vtedajších a najmä dnešných antikomunistov - dovolili Západ hneď po roku 1989 vidieť v jeho celistvosti, teda aj v jeho menej priaznivých stránkach.

Znepokojovalo nás najmä nezadržateľné ťahanie zelenej ideológie, ktorú u nás mnohí dlho videli len ako veľmi milé "čistenie potôčikov a studničiek".

Skryť Vypnúť reklamu

Tá nakoniec našla svoju skutočnú silu v doktríne klimatického alarmizmu [15].

Boli sme svedkami aj nepretržitého spochybňovania trhu, najmä na Západe, nie na Východe alebo Juhu.

Aj dočasný úžasný úspech Reagana a Thatcherovej znamenal len zabrzdenie, nie zastavenie týchto tendencií.

Vrátim sa k Partii na Prime. Slovo kultúrnej revolúcie som dal v tomto svojom texte neraz nie náhodou do úvodzoviek.

Vraciam sa k tomu zámerne, pretože som sa ľahkomyseľnému či skôr ľahkovážnemu používaní tohto pojmu dlho bránil.

Natoľko sme mali pojem kultúrnej revolúcie spojený s Čínou a s Mao Ce-tung, že som tieto dve udalosti nechcel miešať dohromady.

Navyše mi vadilo nielen slovo "kultúrne", ale aj slovo "revolúcia". Obe sa mi zdali byť nadsadené a nepresné.

Skryť Vypnúť reklamu

Slovo kultúrne je zástupcom slová civilizačné, o kultúru v úzkom slova zmysle nejde. Slová nemáme zneužívať. Máme si ich nechávať pre chvíli, keď je ich použitie patričné.

Teraz už sa mi bohužiaľ zdá, že táto chvíľa nastala. Teraz už sa slovo kultúrna revolúcia použiť neostýcham, okrem iného preto, že už sa "chytilo".

Teraz už dochádza k spochybňovaniu všetkého, určite nie len kultúry [16].

Nastáva spochybňovanie konštánt našich životov, tradícií, zvyklostí aj toho, čo sa skrýva pod slovom hodnoty.

Ako niekto, kto sa už pred takmer šiestimi desaťročiami začal pohybovať vo humanitne zameranom výskume, musím povedať, že - keď som začínal - slovo hodnota nebolo tak nadužívaná, ako je to dnes.

Teraz sa pod neho dá schovať všetko. Je to náhrada analytického uvažovania. Je to - ako veľmi pekne hovorí Robert Crowcroft v nedávnom Standpointu [17] - "úžasná formulka pre politikov, ktorí nemajú čo podstatného povedať" (s. 26).

Skryť Vypnúť reklamu

Teraz už je cieľom odmietať akékoľvek spoločenské normy (či už ich dal Boh - pre niekoho - alebo tisícročia trvajúca kumulácia ľudskej skúsenosti - pre druhého), teraz je cieľom stavať civilizáciu novo, od nuly.

Povedal som, že prechádzame revolúciou. Každá revolúcia borí a popiera to minulé. Ide o to, čo si z toho minulého k ničeniu vyberie. Táto revolúcia zasahuje veľmi hlboko.

3. Ide o ďalší z pokusov meniť človeka

Marxizmom inšpirované komunistické (či socialistické) revolúcie borili "len" staré výrobné vzťahy (aby som použil jeden z kľúčových termínov marxizmu, dnes už skoro zabudnutých, aj keď si nie som istý, či ho ľudia ako Slačálek nepoužívajú i teraz).

Tieto revolúcie zostávali viac menej v ekonomickej rovine. Nechceli meniť človeka. Jeho myslenie iste áno, ale nie jeho podstatu.

Skryť Vypnúť reklamu

Stačilo im, že rúcajú trh, súkromné ​​vlastníctvo a na nich vytvorenú štruktúru spoločnosti, ktorú rezolútne odmietali.

Aj tieto revolúcie, najmä tá komunistická, spoločnosť výrazne premenili.

(Nemôžem nespomenúť, že sme - plní elánu - práve túto predkomunistickú spoločnosť chceli po páde komunizmu vrátiť do našej krajiny. Aj teraz som presvedčený, že sme urobili dobre, keď sme nekoketovali so žiadnymi tretími cestami.)

V novej verzii marxizmu, v takzvanom neomarxizme, bola myšlienka triedneho boja, tohto kľúčového prvku pôvodného marxizmu, opustená.

Antagonistický súboj proletárov a ich vykorisťovateľov (vlastníkov kapitálu) bol vystriedaný novými, novo objavenými, novo skonštruovanými (aby bolo čo dekonštruovať) antagonizmami.

Práve preto obracia John Fonte [18] v mnohých svojich zásadných textoch pozornosť na nové deliace čiary v spoločnosti - "na etnicitu, rasu, gender, sexuálnu orientáciu, náboženstvo, imigráciu "(s. 32).

Skryť Vypnúť reklamu

Forma i štýl presadzovania týchto tém - ako vidíme v dnešnej Amerike - zásadným spôsobom narušuje "národnú súdržnosť", a tým aj základný predpoklad demokracie, ktorým je národný štát.

Práve o to však nositeľom týchto názorov ide - potrebujú národ (a najmä politický národ a s ním spojený štát) zničiť.

O to ide globalistom všetkého druhu, aj tým v OSN, aj tým v EÚ [19].

Dnešný svet vidí John Fonte - ktorý asi najviac prispel k analýze nadnárodného aspektu všetkých týchto vecí - ako súboj transnacionalistických progresivistov a demokratických nacionalistov, čo je napokon podtitulom jeho článku.

Tieto - väčšinou spoločnosti vnútené, nie autentické (vnesená bola ich hĺbka a naliehavosť) - nové deliace čiary a ich zneužívanie na rozpútavanie dnešného násilia tvoria základ dnes dominujúcej "liberálno-demokratickej" ideológie, ideológie multikulturalizmu, genderismu a human-rightismu, i excesov, ktoré vidíme v dnešnej Amerike.

Skryť Vypnúť reklamu

V tomto ohľade bol Marx - pri všetkých hrôzach, ktoré jeho učenie vyvolalo a aj napriek tomu, že výslovne obhajoval "revolučný teror" - prekvapivo opatrný, či dokonca ostýchavý.

Odmietal štát (a chcel, aby odumrel, chcel, aby vládli komúny, čo je vlastne blízke dnešným neziskovkám), neodmietal však národ.

Neodmietal ani rodinu ako dôležitú inštitúciu tradičnej spoločnosti. Nenabádal štát - ako je to v posledných desaťročiach - aby rodinu cielene rozkladal.

Nedovoľoval si hovoriť o podstate človeka, nechcel premieňať muža na ženu a naopak [20].

Nepoznal slovo gender, mám pocit, že ho ani nenapadlo. (Málo si uvedomujeme, ako je toto slovo nové, ako sme ho pred niekoľkými rokmi vôbec nepoznali.)

Nenapadlo ho pre svoju revolúciu zneužiť deti, aj keď niektorí možno oprávnene namietnu, že pionieri boli - à la "Timur a jeho partia" - nepostrádateľnou súčasťou marxistických revolúcií. (Koniec koncov, u Hitlera tiež, ale ten mal na svoj Hitlerjugend oveľa menej času.)

Skryť Vypnúť reklamu

Spojencov Marx skôr hľadal v ich rodičoch, v robotníckej triede, nie v deťoch, študentoch, učiteľoch.

Nenapadlo ho zneužiť výchovu detí a celý vzdelávací systém do tej miery, ako je to dnes [21].

Nie náhodou považuje Roger Kimball (pozri 4) dnešné americké univerzity za "politicky korektné materské škôlky" (s. 47) [22].

Za úžasný považujem aj termín Davida Azerrada (z Hillsdale College) "institutions of higher indoctrination" (inštitúcie vyššieho indoktrinovania" namiesto obvyklého "inštitúcie vyššieho vzdelávania"), ktorým trefne označuje situáciu v dnešných vysokých školách. [23]

Geniálne tento problém opísal vo svojom románe Podvolení Michel Houellebecq, keď predpovedal, že v najbližších prezidentských voľbách vo Francúzsku zvíťaziaci moslimský kandidát prekvapivo vyhlási, že chce pre svoju stranu vo vláde len jedno ministerské kreslo - kreslo ministra školstva.

Pochopil totiž, že sa od toho - od výchovy mladej generácie - všetko ďalšie odvíja.

Školy sú "inštitúciami indoktrinovania", čím ďalej, tým viac.

Je pozoruhodné, že to mnohí rodičia objavili až pri koronavírusovej karanténe, keď boli s deťmi viac doma.

(Asi nebolo úplne náhodou, že pri skladaní všetkých koaličných vlád 90. rokov u nás Ľudovci vždy chceli ministerstvo školstva. A my hlúpi sme to nedoceňovali.)

Radikálnym zásahom do školstva bude pokus zmeniť človeka s veľkou pravdepodobnosťou dokonaný. A tým bude zmenený svet.

(Tretiu, záverečnú časť úryvku prinesieme v najbližších dňoch)

Vysvetlivky

[11] Vo svojej vlaňajšej knihe "30 rokov cesty k slobode. Ale aj späť "(Mladá fronta, Praha, 2019) venovanej tridsiatim rokom od pádu komunizmu som nie náhodou písal o tzv. Druhých nebezpečenstvách. "Nás, ktorí sme už vtedy cítili rodiace sa iné, ďalšie, teraz si to dovolím nazvať druhé nebezpečenstvo, bolo strašne málo (nepočítam večných negativistov). Ohlušujúci ponovembrový dupot príchodu slobody, demokracie a trhu akékoľvek iné, ďalej do budúcnosti vidiace varovania na pár rokov úplne vytlačil z verejnej diskusie. Mali sme pocit, že sa zrodila sloboda a že už nám ju žiadny ďalší diktátor nevezme. Nečakali sme príchod novej antidemokratickej ideológie, ktorá nemá žiadneho veľkého diktátora, ale tisíce malých. "(S. 60).

[12] Ten prvý má ešte dnes v centre Berlína po sebe pomenovanú ulicu, ten druhý je členom Európskeho parlamentu (a v delegácii Európskeho parlamentu ma vedome agresívne provokoval pri ich oficiálnej návšteve na Pražskom Hrade).

[13] Podľa B. Kurasa (pozri 1) "na prvý pohľad Neomarxizmus ako marxizmus ani nevyzerá". "Namiesto proletariátu dosadzuje akékoľvek vhodné a radikalizovateľné, alebo i napríklad mimovoľne zneužiteľné menšiny. A ozbrojenú revolúciu nahradil prevzatím inštitúcií. Toto učenie na amerických univerzitách zaviedla takzvaná Frankfurtská škola ľavicových filozofov, z ktorých najvplyvnejší bol Herbert Marcus. Jeho politická filozofia zvaná nenápadne "kritická teória" vychovala dnes už tretiu generáciu vzdelancov intelektuálne a ideologicky vybavených k pošpineniu všetkého, čo súvisí s kapitalizmom a k posväteniu všetkého antikapitalistického. Úplne presvedčivo a dôkladne to vo svojej knihe "Nemecko: mýtus a realita" (Mladá fronta a IVK, Praha, 2018) opísal Aleš Valenta.

[14] O tom napísal pred niekoľkými rokmi veľmi presvedčivý text Aleš Valenta s názvom "Rovnosť - ópium západných intelektuálov", ktorý bol publikovaný v zborníku Jeden rok konzervatívnej publicistiky, IVK, Praha, Publikácia č. 33, 2017, str. 131-137 .

[15] O tom som napísal dve knihy. Klaus, V., Modrá, nie zelená planéta, Praha, Dokořán, 2007 (druhé, rozšírené vydanie s rovnakým názvom bolo vydané v roku 2009) a Zničí nás klíma alebo boj s klímou, GRADA Publishing, Praha, 2017.

[16] V mojej knihe k tridsiatim rokom výročia pádu komunizmu (pozri 11) som napísal, že za uplynulých tridsať rokov, čo je z pohľadu histórie veľmi krátke obdobie, bolo "navyše zrýchľujúcim sa tempom a bez akejkoľvek priamej súvislosti s naším domácim vývojom, spochybnených mnoho doterajších, v priebehu storočí a tisícročí evolučne vzniknutých pevných bodov ľudskej spoločnosti. Za najvýznamnejšie z nich považujem revolúciu v poňatí človeka (muža a ženy), revolúciu v pohľade na rodinu, revolúciu v názore na štát (ktorý v priebehu našich životov prestal byť považovaný za základný rámec organizácie ľudskej spoločnosti). Pohlavie človeka je pre mnoho progresivistov či pokrokárov (a s nimi spriahnutý mediálny mainstream) už len "umelý konštrukt". Tradičná rodina začína byť považovaná za anachronizmus a je všetkými silami potlačovaná (náhradnými "registrovanými" partnerstvami na strane jednej, ambíciami moderného štátu - v extrémnej variante nórskeho Barnevernetu - právo svojvoľne odoberať deti rodičom na strane druhej). Národný štát je považovaný za dávno prekonaný relikt minulých storočí (v ktorých došlo k historicky unikátnemu vzniku národných, alebo okolo dominantného národa vytvorených štátov a spolu s nimi k vzniku demokracie). "(S. 28).

[17] Crowcroft, R., Safety First: The War on Risk, Standpoint, Londýn, júl, 2020.

[18] Fonte, J., Ideologies Have Consequnces, Quandrant, január-február 2016. Úplne zásadná je však jeho kniha "Sovereignty or Submission: Will Americans Rule Themselves or be Ruled by Others?" (Encounter Books, 2011), v ktorej je v origináli na obálke uvedené moje "laudacio" tejto knihy.

[19] Nechcel by som naznačovať, že dnešnú revolúciu robia len ľudia, ktorí sa sami označujú za neomarxistov (alebo ktorí tak značkovaní byť môžu). Je to len jeden zo zdrojov myslenia tejto skupiny ľudí. Preto na pojme Neomarxizmus nelipnite. Mnohí možno marxizmom bezprostredne ovplyvnení neboli.

[20] Marx chcel zmeniť človeka, ale nie "výchovou" v dnešných politicky korektných školách, on chcel likvidovať kapitalizmus a bol presvedčený, že to človeka zmení. Ako pekne píše vo svojej novej knihe Ben Shapiro (pozri 3), Marx veril, že "likvidácia neľudského kapitalizmu raz obnoví ľudskú prirodzenosť, už sám jeho kolaps zrodí nového, lepšieho človeka. Marxova vízia je transcendentálna, nesľubuje len materiálny pokrok, ale verí v nadľudskú transformačnú silu oslobodenej spoločnosti "(s. 175). Marx teda chcel premenu sveta, človek sa mal premeniť až vďaka tomu.

[21] Keď sme pred niekoľkými rokmi usporiadali jedny z našich Rozpráv na Hanspaulke na tému školstva (pozri moju zápisnicu "Zápisnica z piatych Rotzpráv na Hanspaulke: Je miera indoktrinácie našich detí v dnešných školách menšia alebo väčšia ako v neskorom komunizme?"), mnohí ľudia tento náš vtedajší postoj nechápali. Aby som im pomohol, dodával som k tomu, že "zdôrazňujem neskorého, teda do značnej miery vyprchaného a evidentne žiadnym silným nábojom neoplývajúceho komunizmu. V žiadnom prípade nám nešlo o debatu nášho školstva v desivých 50. rokoch, keď bol komunizmus veľmi "nevyprchaný". "

[22] Keď už citujem Rogera Kimballa, nemôžem nespomenúť jeho pekné vymedzenie ľavičiarstvu. Podľa neho "ľavičiarsky predpoklad o svete hovorí, že politika je to, čo predvádzajú ľudia, najmä konzervatívci (alebo ľudia na pravici). Všetci tí správne mysliaci, to znamená ľavicoví ľudia, nerobia politiku, ale iba správne vykladajú stav sveta "(s. 47).

[23] Azerrad, D., The Social Justice Endgame, Claremont Review of Books, č. 2, 2020. Pri čítaní jeho textu mi došlo, že zatiaľ čo my v Českej republike máme zatiaľ "len" inklúziu v školstve ako politický program vlád posledného desaťročia, americkí progresivisti chcú "inkluzívnu demokraciu", čo je ďalší ničivý koncept. Normálna demokracia im nestačí, chcú inklúziu všetkého. To je vlastne tá politika identít.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie články

Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Názory

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Zahraničie

Podvodníci a organizovaný zločin získali z programu na udržanie zamestnanosti vyše tri miliardy libier

V rámci podpornej schémy nahrádzala vláda zamestnancom, ktorí zostali doma, až 80 percent ich mzdy, maximálne vo výške 2 500 GBP na mesiac.

Ilustračné foto
Slovensko

Plošné testovanie spustili, pri 13 648 odberoch zatiaľ odhalili 497 ľudí pozitívnych

Minister obrany Jaroslav Naď potvrdil, že sa im podarilo otvoriť všetky odberné miesta.

Rad čakajúcich na testovanie.
Slovensko

Fico vyzval voličov Smeru na rešpektovanie opatrení vlády a ohľaduplnosť

Rozhodnutia kabinetu nechce spochybňovať, hoci si o nich v strane podľa jeho slov "myslia svoje".

Zahraničie

V USA po dlhých rokoch znovu popravia ženu odsúdenú federálnym súdom

Vrahyňa vyrezala dieťa z tehotnej ženy. Dostane smrtiacu injekciu.

Lisa Montgomeryová