Všetci sme si asi už všimli, že centrálne banky "tlačia" peniaze ako o život.
Niektorí si navrch k tomu ešte všimli, že najmä v Európe tieto peniaze prakticky nie sú ničím kryté, píše Markéta Šichtařová v článku uverejnenom na jej blogu na serveri idnes.cz.
Tomuto typu "tlačenia peňazí" sa vznešene a trochu kamuflovane hovorí kvantitatívne uvoľňovanie.
A väčšina ľudí vie, že teoreticky čím viac vytlačených peňazí, tým vyššia by mala byť inflácia. No áno - ale kde teda tá inflácia je ?!
To, že s kvantitatívnym uvoľnením príliš nerastie spotrebiteľská inflácia (teda nerastú napríklad ceny potravín, ceny školských potrieb, nábytku a pod.), je dané tým, že peniaze uvoľnené do obehu vlastne nekončia úplne všetky medzi ľuďmi, ale vracajú sa z väčšej časti späť do centrálnej banky.
Každý si teraz logicky položí otázku: A prečo teda centrálna banka posiela do obehu nové peniaze, keď ich zase vzápätí sťahuje, takže v obehu z veľkej časti ani nezostávajú?
Odpoveď znie: Pretože tieto uvoľnené (a zase stiahnuté) peniaze za sebou zanechávajú stopu v podobe nižších úrokových sadzieb naprieč celou ekonomikou.
A sme pri jadre problému.
Teória, na ktorú centrálna banka stavia, totiž vychádza z predpokladu, že za tieto nízke úrokové sadzby si potom niekto vezme úver.
Že s nízkym úrokom si ľudia zoberú úver ochotnejšie, než keby boli úroky vysoké.
A toto rádoby vysoké množstvo novo poskytnutých úverov by následne malo roztáčať kolieska ekonomiky.
Malo by sa viac investovať aj nakupovať na dlh. Toľko teória.
Táto teória je však mylná a nefunguje.
V Európe sa totiž táto politika v želateľných vyšších investíciách a vyššej výrobe nijako neprejavila.
Zato sa prejavila niekde úplne inde - tam, kde o to nikto nestál.
Prejavila sa totiž v špekuláciách na cenách nehnuteľností a akcií.
To práve preto sú ceny bývania tak vysoké, práve preto ceny akcií rastú, hoci podniky majú mnohokrát aj straty.
Inflácia tu je - len to nie je inflácia v cenách tovarov a služieb, ale je v cenách nehnuteľností a cenných papierov.
Teraz by samozrejme bolo logické pripustiť si, že táto politika nefunguje. Že hospodársky rast nepriniesla; namiesto toho len zvýšila ceny nehnuteľností a cenných papierov.
Teda bolo by namieste ju opustiť. Opak sa ale stal pravdou.
Sklamanie, že kvantitatívne uvoľňovanie nefunguje, viedlo mnoho ľudí k úvahám, že sa iba uvoľnilo do obehu málo peňazí a úrokové sadzby klesli ešte nedostatočne.
Že je potrebné dostať medzi ľudí peňazí viac.
Samozrejme je to nezmysel - iba to nehnuteľnosti ešte viac zdraží, bez toho, aby to zrýchlilo hospodársky rast.
Ale súčasní tvorcovia menovej politiky sú, zdá sa, príliš mentálne nepružní na to, aby si to priznali.
A tak sa niektorí "ekonómovia" v centrálnych bankách vrátili k oprášeniu myšlienok na takzvané vrtuľníkové peniaze.
Proste sypanie peňazí priamo ľuďom do vreciek. Rozdávanie vytlačených papierikov.
Akokoľvek sa táto teória môže (správne) zdať naivná, centrálni bankári ju vážne nosia v hlave. A bláznivosti už urobili veľa.
Po tom, čo priniesol rok 2020, sú vrtuľníkové peniaze na spadnutie v rôznych kútoch sveta.
A ja si trúfam tipnúť, že eurozóna bude medzi prvými.
Skrátka, keď je niečo v hospodárskej politike zjavne neracionálne či hlúpe, ešte to neznamená, že k tomu nedôjde.
Bohužiaľ centrálne banky už v posledných desiatich rokoch ukázali, že nikdy nekonajú tak zle, aby nemohli konať ešte horšie.
Že potom ešte viac vzrastie inflácia cien bývania, čiže bývanie bude ešte viac nedostupné - to už je vec iná.
Tento text cituje pasáže z knihy Šichtařová & Pikora: Ako neprísť o peniaze (2020)
